Volanie vrany

Part 15

Cez zapchaté ústa som sa snažila kričať, ale moje zúfalé kvílenie by sotva mohol niekto zachytiť. Spamätala som sa a snažila som sa pohrýzť ho do prstov, ktorými mi zakrýval ústa. No sotva som mu na ruke zanechala slabý obrys mojich zubov, v ústach sa mi zjavil akýsi kus látky, vak mi odhodil kdesi do kúta a ťahal ma do mojej obývačky. Joseph behal za nami ako splašené kura. Zrejme netušil, čo má robiť. 

"Victor, predsa si vravel, že jej neublížime. Keď nám povie, kde je, zbavíme sa ho a odídeme. Nemusí sa jej nič stať." Josephov tón mi vlial nádej do zmätenej mysle. Prosím, nech ho vypočuje. Nech ma ten muž, Victor, pustí. Prosím. Namiesto uvoľnenia ma však stisol pevnejšie v rukách a snažil sa ma dotiahnuť k stolu. 

"Fajn. Za pokus nič nedáme." Neverila som jeho slovám, ale niekde vo vnútri som dúfala, že to myslí vážne. Otočil si ma, aby mi videl rovno do tváre a pozrel na mňa tmavými očami.

"Tak.. Povieš mi kde sa skrýva tvoj známy?" Z vrecka vytiahol nôž a zamával mi ním pred tvárou. Čo som mala robiť? Netušila som kde je, a ak by som to aj vedela, nepovedala by som im to. Alebo áno? Predsa som počula, čo o ňom povedala tá čiernovláska. Je to vraj vrah. A ak je to pravda, nemám ho prečo chrániť. Ale tento tu by ho zaiste zabil, keby vedel kde je. Ale kto to vôbec bol a prečo tu s ním bol aj Joseph? Vedela o tom Jasmine? 

Hlava mi šla prasknúť z toľkých otázok a z tej nevedomosti. Pozerala som sa mu striedavo do oboch očí a snažila sa niečo vymyslieť. Pre neho to však asi trvalo pridlho. Zalomcoval mnou akoby ma chcel prebudiť. 

"Tak čo? Kde je?" Uvedomila som si, že nemám v tejto chvíli inú možnosť. Odpútať pozornosť a pokúsiť sa utiecť. To som mala v pláne, keď som kývla hlavou smerom ku schodom. Nenapadlo ma, že tam naozaj bude stáť, keď sa tam pozriem. Vydesene som na neho uprela pohľad, keď ma Victor schmatol pevne za ruku a pobral sa mu v ústrety.

"Konečne. Myslel som, že ťa bude kryť, ale zrejme som sa mýlil." Prehovoril Victor a ironicky sa usmial. On na mňa pozrel s výrazom, ktorý mi našepkával, že mi to nezazlieva. Hnevalo ma, že som mu nemohla povedať ako to bolo, a že na to možno ani nebudem mať príležitosť. Nič nepovedal. Premeral si Victora od nôh až k tvári a napokon sa ho spýtal.

"Kto si?" Pozrel na vedľa stojaceho Josepha a zamračil sa.

"Jeho už som tu videl, ale teba nie. Čo chceš?" Nechápavo som pozrela na Victora. Ďalšia otázka sa mi vkradla do mojej už tak preplnenej hlavy. Ako to, že ho vidí? Bol snáď niečo také, ako ten zjazvený, či to dievča? To predsa nemohol. Inak by ma bolel chrbát opäť. Ale kto to teda bol?

"Tušil som, že ma nespoznáš. Najprv ti položím jednu otázku. Ty alebo ona?" Ukázal na mňa prstom a vysvetlil, čo má v pláne. 

"Vyber si. Buď zídeš dole k nám, a ju nechám ísť. Alebo sa pokúsiť ujsť a prerežem jej hrdlo skôr než vyjdeš z domu." V tej chvíli som sa pozrela do očí môjho spolubývajúceho a radosť z toho, že ho vidím, vystriedali pochyby. Moje vlastné ja ma však presviedčalo, že niekto, kto už mi toľkokrát pomohol, ma predsa nehodí do rúk tohto muža. Alebo áno? 

Pri čakaní na odpoveď sa mi takmer zastavil dych. Ústa som mala stále zaplnené látkou, ktorá už začínala byť poriadne nasiaknutá mojimi slinami a ruky ma boleli od jeho pevného stisku. Môj duch na neho hľadel svojimi modrými očami a keď neodpovedal, Victor sa spýtal znova.

"Ty alebo ona. Kto zomrie ako prvý? Hm?" Ticho sa roznieslo domom a mne prešiel po chrbte mráz, keď ho prerušil jeho chladný hlas.

"Ona." Čo to povedal? To iste nemyslí vážne! To nemôže! Snažila som sa kričať, oči sa mi zaplnili slzami a hnev sa mi rozlieval do celého tela. Victor sa usmial, otočil sa ku mne a zdvihol ruku, v ktorej držal nôž. Jeho čepeľ sa mi zaleskla pre očami a potom sa mi zrak zahmlil.