Volanie vrany

Part 7

Sedela som za pultom v obchode, nohy som mala vyložené na stoličke, chodidlá ma stále pri dotyku s podlahou boleli. Pozorovala som zákazníkov a súčasne čítala riadky v knihe, ktorú som v ruke držala stále častejšie. Prešli dva dni od Verinej návštevy v mojom dome a ja som nebola o nič múdrejšia. Jediné, čo sa zmenilo bola  moja snaha chrániť sa pred ním. Vzdala som to, nepokúšala som sa o ochranné kúzla a on sa viac neobjavil. Dúfala som, že možno už je definitívne preč. No to, že som ho nevidela neznamenalo, že nadobro zmizol. Bol so mnou, cítila som ho, len sa neukazoval na oči. 

Kútikom oka som ho zachytila, ako stojí na poschodí obchodu medzi  regálmi a pozoruje ma. Keď som však zdvihla pohľad k nemu, zmizol. To však nebol jediný dôkaz jeho prítomnosti. Vždy, keď sa objavil, prinášal so sebou zvuky, ktoré mi plašili zákazníkov. Jeho hromové búchanie hlavou do dreva sa síce neopakovalo, ale veľmi rád škriabal nechtami po bočnej stene regálov, priložil si ruky k ústam a hulákal nejaké nezmysly alebo mávnutím ruky zhodil zopár kníh na zem. Nič netušiacich ľudí v mojom obchode to samozrejme vydesilo a potom, ako rýchlo sa ponáhľali von, sa už neobjavili. Takže moje tržby za posledné dva dni dosahovali nulu. A to všetko vďaka nemu. 

Keď som zamkla kasu, úplne zbytočne, keďže bola prázdna, pobrala som sa na poschodie zhasnúť. Vyšla som po schodoch a zohla sa pre popadané knihy na zemi. Chcela som ich uložiť do police pri stene a vtedy som ho zazrela. Pomaly som ukladala knihy jednu vedľa druhej, zrak som upierala pred seba, ale zároveň som veľmi dobre vnímala jeho siluetu na konci uličky. 

"Kazíš mi kšefty, ďakujem ti veľmi pekne." Riekla som ironicky a s poslednou knihou v rukách otočila tvár k nemu. Šibalsky sa na mňa usmial a oprel sa o policu s rukami vo vreckách.

"Robím čo môžem. Ale s tvojimi obchodnými schopnosťami moju pomoc ani nepotrebuješ. Tí ľudia berú nohy na plecia aj sami. Nepredala by si ani pivo bezdomovcovi. Čudujem sa, že si to tu už dávno nezavrela." 

"Vďaka tebe sa toho možno dočkám. Robí ti to takú veľkú radosť znepríjemňovať mi život?" Spýtala som sa zvierajúc knihu v rukách. 

"Ani nevieš akú." Odvetil mi s chladným potešením v hlase, pričom sa zlovestne uškrnul. 

"Je to jediná vec, prečo sa pri tebe vôbec držím." 

"Prečo si nenájdeš niekoho iného a mne nedáš pokoj?" Neodpovedal, uhol pohľadom a potom ho znova upriamil na mňa. Tú otázku som vyslovila len tak, bez rozmýšľania. No teraz som nad ňom začala uvažovať, práve preto, že mi neodpovedal.

"Nemôžeš, však? Nemôžeš sa len tak vziať a odísť, kam sa ti zachce." Podozrenie, že viem viac ako by som mala ho zneistilo. Znervóznel a snažil sa z toho vykrútiť. 

"Isteže môžem, nie som s tebou celý deň ak si si to nevšimla. Viem, že by si bola najradšej, keby som s tebou stále, ale toho sa nedočkáš. Snívaj ďalej." Tentoraz som sa pousmiala ja nad jeho chabým pokusom zmiasť ma. Vystrela som sa a založila si ruky na prsiach.

"Klameš. Viem, že si so mnou, aj keď ťa nevidím. Cítim ťa. Nech sa akokoľvek skrývaš. Vždy si nablízku. Nemôžeš si pomôcť." Nebola som si istá, či bolo správne dráždiť ho. Ale chcela som mať nad ním prevahu, chcela som, aby vedel, že o ňom viem viac ako si myslí. 

"Nedúfaj, že je to preto, že by si ma zaujímala. Môže za to ten tvoj prekliaty rituál. Hlúpe dievča. Vŕtaš sa v nebezpečných veciach a môžeš na to doplatiť." Zamračila som sa, aby nezbadal môj strach z toho, ako sa ku mne približoval. 

"To má byť vyhrážanie?" Tuhšie som stisla knihu v mojich rukách a nespúšťala z neho oči. Každým krokom bol bližšie ku mne a mne sa rozbúchalo srdce.