Volanie vrany

Part 17

V ďalšie ráno som si uvarila trochu čaju, na jedlo som však nemala chuť. Neustále som mala plnú hlavu tých podivných udalostí, ktoré ma obklopovali a ja som stále netušila prečo. Bolesť v lopatkách už neprestávala, len sa menila jej intenzita. Bála som sa, že je to niečo vážne. Možno by som mala zájsť k lekárovi. Čo ak mám nejakú vážnu chorobu a pomaly umieram? No niekde hlboko som tušila, že moje problémy nemá na svedomí nemoc. Ak človek niekoľkokrát takmer vykrváca a pritom sa necíti zle či slabo, musí to mať nejaký dôvod. Okrem toho, čo za bytosť, by dokázalo odhodiť chlapa cez celú miestnosť a uzdraviť smrteľné zranenia behom pár sekúnd? Na túto otázku by mi určite nijaký doktor nevedel odpovedať. A ja som pomaly začínala desiť samu seba. 

Keď som dopíjala šálku horúcej tekutiny, blyskol mi hlavou šialený nápad. Mám schopnosti uzdravovať seba i ostatných? Som nejaká vyššia bytosť, alebo výsledok nejakého šialeného pokusu? Možnosť, že by odpoveď bola áno, ma neskutočne lákala. 

Preto som vyskočila z postele, uistila som sa, že Oliver spí na gauči v obývačke a vytiahla som spod vankúša nôž, ktorý som si tam včera odložila. Vyšla som z izby a prešla okolo pohovky. Kráčala som opatrne, aby moje nohy nerozozvučali starú drevenú podlahu. Zastala som pri jeho nohách a sledovala ho. Oči mal zatvorené, ruky založené na hrudi, hlavu položenú na operadle. Vlasy mu padali do bledej tváre. Pozrela som na nôž v mojej ruke. Akoby sa zatváril, keby vedel, čo sa chystám urobiť? 

Zahnala som pochyby a premerala si ho ešte raz. Než som sa pobrala do kuchyne, jemne som siahla po deke, ktorú mal cez seba prehodenú. Počas spánku si ju zosunul až ku kolenám a tak som ju vytiahla späť k jeho ramenám. Trochu sa zamrvil, čo ma mierne vydesilo. Spal však ďalej a ja som sa radšej rýchlo vzdialila. 

Zastala som pri dreze v kuchyni a vystrela nad ním ruku dlaňou hore. Druhou rukou som k nej priložila nôž, ktorý sa triasol v mojom neistom zovretí. Naozaj to chceš? Čo ak to nebude fungovať? No viac som sa bála, práve tej druhej možnosti. Že to fungovať bude. Ale niečo ma hnalo dopredu. Niečo vo mne chcelo a potrebovalo poznať odpoveď. 

Bez ďalšieho rozmýšľania som prešla studenou čepeľou po koži. Musela som zatlačiť silnejšie, pretože nôž už nebol taký ostrý ako kedysi. Podarilo sa mi však na prvý pokus prerezať sa k červenej tekutine, ktorá mi zaplavila dlaň. Vyrútila sa spod úkrytu ako nepriateľ vo vojne a v silnom prúde si hnala cestu po mojej ruke, z ktorej dopadla do prázdneho umývadla. Odložila som nôž trasúcou sa rukou a priložila svoju druhú ruku na krvavú dlaň. Zatvorila som oči a snažila sa sústrediť. Ale, načo mám vlastne myslieť? Mám niečo povedať, alebo si želať, aby som už nekrvácala? Čo som robila, keď sa uzdravila Angie a Oliver? Načo som myslela? Proste nech už nekrvácam, nech sa rana zacelí. 

Mysľou mi prebehlo týchto pár zmätených myšlienok a ja som ucítila brnenie v mojich lopatkách. Bolo tiché, ako slabé mrholenie pred búrkou. Zrazu zmizlo a ja som sklamane otvorila oči. Nevyšlo to. S týmto tvrdením som presviedčala samu seba o zlyhaní, zatiaľ čo som od seba oddelila dlane. 

Vtedy však prišiel šok. Obe dlane som mala od krvi. A obe boli nedotknuté, bez rán, ani len malé škrabnutie. Ruku som vystrela pred tvár, aby som pozrela bližšie. Podarilo sa mi to. Naozaj! Krv som mohla zmyť, ale po rane od noža nebolo ani stopy. Moja ruka bola opäť celá, nezranená, so všetkými žilkami a tkanivom na svojom mieste. Užasnuto som vydýchla, keď sa vzápätí za mojím chrbtom ozval hlas a ja som sebou mykla od strachu.

"Vedel som to." Bol to Oliver. Podišiel pomaly ku mne až zastal rovno predo mnou. Načiahol sa rukou po mojej dlani a otočil ju smerom hore. Prešiel mi po nej prstom, aby rozotrel krv ďalej od miesta, kde som si pred chvíľou priložila nôž. Sledovala som jeho priam uchvátené oči, zatiaľ čo nimi kontroloval moju uzdravenú ruku. Potom zdvihol pohľad ku mne. Hľadeli sme jeden na druhého v nemom tichu, moju dlaň stále držal svojou rukou a jemne sa mu zdvihol kútik úst. Vytrhla som si ruku z jeho nežného zovretia a bez slova odišla. Nôž som nechala na dreze.