Volanie vrany

Part 25

Prechádzala som sa pomedzi hroby. Mesiac žiaril v splne a ukazoval mi tak cestu. Mierila som na vrch kopca k starému kostolu. Teda, skôr tomu, čo z neho zostalo. Bola to kopa kamenia, tvoriaca obdĺžnikový útvar. Náhrobky boli v dobrom stave, cintorín udržiavaný. 

Kľakla som si do vlhkej trávy a vytiahla z tašky knihu. Otvorila som ju na založenej strane a chystala sa na rituál. Všetko som mala pripravené, musela som však do zeme svojou krvou nakresliť symbol. A nie práve jednoduchý. Vybrala som si ostrý nôž a potiahla po dlani. Krv sa okamžite vyvalila z útrob mojej ruky a kvapkala na zelený porast predo mnou. Otočila som sa, bola som tu sama. Victor zrejme chodil okolo a dával pozor, aby sem nikto nešiel. Keď som dokončila symbol, postavila som sa a začala odriekať slová podľa knihy. 

"Krvou splácam cestu do temnoty. Otvor mi peklo a vpusť ma dnu." Miestom sa ozvalo hlasné hrmenie a zem sa zatriasla. Predo mnou sa vytvoril kruh okolo symbolu a trávou začala presakovať čierna tekutina. Pôda sa prepadla a ja som nazrela do tmavej diery, ktorej okraje lemovali červené žily. Nervózne som sa usmiala, no váhala som či sa vrhnúť dolu. Vyrušil ma hlas za mnou.

"Váhaš? Vedel som, že to nezvládneš. Uži si pobyt tam dole." Riekol pokojne Victor a zlovestne sa usmial. Priskočil ku mne a oboma rukami ma sotil do jamy. Zamávala som rukami vo vzduchu ale nemala som sa čoho chytiť. Padala som a zbesilo skríkla.

"Čuš, ty hlupaňa! Chceš, aby nás chytili?" Prebrala ma ruka na mojich ústach. V prvom momente som netušila kde som. Pozrela som okolo seba a potom na osobu, ktorá spustila ruku z mojej tváre. Victor. Sedel za volantom a mračil sa na mňa.  

"Vedel som, že ťa nemám nechať spať. Odteraz nezažmúriš oka kým to neobzrieme, je ti to jasné?" Len som prikývla a snažil sa dostať z hlavy ten hrozný sen. A Victor ako by mi čítal myšlienky, hneď to musel spomenúť.

"Neviem čo sa ti snívalo, ale ziapala si ako šialená." Potriasla som hlavou akože o nič nejde, ale aj tak mi z toho behal po tele mráz. Čo ak to tak naozaj bude? Som si istá, že by neváhal vrhnúť ma dolu a sám by si pokojne odkráčal domov.  Stále zamyslená som, akoby len zdiaľky, počula jeho hlas pri mojej hlave.

"Obišiel celý areál zvonku ale teraz tam len sedí. Podľa všetkého má toto mesto dosť lenivých policajtov. Toto už je druhý, čo sa tu behom noci objavil a obaja si dali šlofíka na tom istom mieste. Tam pri... Počúvaš ma vôbec?" Drgol do mňa a donútil ma tak upriamiť pozornosť k cintorínu.

"Tuším som si priviazal k nohe železnú guľu. Ani sa nečudujem, že môj bratček trčí tam dolu. S tebou ho nič iné ani nečakalo." Zarazene som sa na neho otočila, pričom on mal na tvári výraz, podľa ktorého ho ani v najmenšom nezaujímalo, či sa ma jeho poznámka nejako dotkla. 

"Netvár sa tak. Doteraz som ťa nevidel spraviť nič užitočné a bez urážky, ale postavu tiež nemáš nič moc. Popravde, netuším čo na tebe vidí." Nenechala som sa urážať a vytiahla som na neho jedinú vec, o ktorej som si bola istá, že zafunguje.

"Vďaka. Možno by bolo užitočné keby som ťa vytiahla z auta a mávnutím ruky ťa hodila na toho strážneho." Jeho pohľad sa trochu zmenil. Evidentne nebol rád, že mám niečo čo proti nemu môžem použiť. Ale aj tak som bola stále naštvaná.

"Nebojím sa ťa. Raz sa ti to podarilo, ale keby som chcel, spravím si s tebou čo ma napadne." Znova mi chytil prameň vlasov do prstov.

"Keď to skončí, radím ti utekaj odo mňa čo najďalej. Inak môžeš brať tú bitku v tvojom dome ako predohru." Hnev sa vo mne nahromadil až po okraj, ako voda v pohári. Zvraštila som obočie a prepaľovala ho pohľadom. Ani som si to neuvedomila, keď zrazu Victor odvrátil zrak odo mňa a nasmeroval oči na svoju ruku, ktorou sa mi dotýkal vlasov. Na predlaktí sa mu začali objavovať červené pásy, akoby sa mu po pokožke plazil žeravý had. Ticho zastonal a odtiahol odo mňa boľavú ruku.