Volanie vrany

Part 30

Sedel som tam chvíľu a premýšľal, čo ďalej. Do očí sa mi tlačili slzy, nemohol som uveriť, že to urobila. Ako len mohla? Tušil som, že s ňou nie je niečo v poriadku, ale nikdy by ma nenapadlo, že to dopadne takto.

Bola noc, okolo mňa len náhrobky. Sťažka som vstal a poobzeral sa. Neďaleko mňa sa nachádzala kopa kamenia, zrejme pozostatok nejakej budovy, možno kaplnka. Mesiac mi pomáhal tlmeným svetlom a tak som si mohol všimnúť, že pred bránou do cintorína niekto sedí. Napadlo ma, že sa proste prenesiem k nej domov, ale cesta by ma vysilila a tak som si povedal, že radšej pôjdem po svojich. Potichu som sa vybral k plotu, pričom som prešiel okolo tej zrúcaniny. Na zemi sa vynímal tmavý symbol a bolo tu dosť krvi. Hoci bola zaschnutá, dala sa celkom dobre rozoznať. Toto bolo zrejme miesto, kadiaľ sa Lil dostala za mnou. Pokračoval som k plotu a hľadal miesto, kadiaľ by som sa prešmykol von. Prechádzal som pozdĺž pletiva a potom som zazrel, že je jeden kus je oddelený od druhého. Posunul som ho a pretiahol sa na druhú stranu. Utekal som preč.

Peši som došiel až na kraj mesta. Stull, Kansas. Ďakujem pekne, Lil. Dostať sa domov mi trvalo asi pol dňa. Stopoval som každé auto ale nikto nešiel tak ďaleko. Vzal ma až vodič kamiónu, ktorý mal zhodou okolností cestu rovnakým smerom. Vysadil ma pri hlavnej ceste a pokračoval ďalej. Zamieril som k Lilinmu domu. Neobťažoval som sa hľadať kľúč. Proste som sa z prahu preniesol dnu. Dom bol v takom stave, v akom ho nechala. Vbehol som do kuchyne a prehraboval skrinky, bol som vyhladovaný. Doslova som do seba napchal nejaké sušienky a zapil ich vodou.

Vyšiel som na poschodie, do jej izby. Spomenul som si, ako som vtedy okolo nej nechal lietať vrany a oni ju hladili tmavým perím. Takým, aké mala teraz aj ona. Sama sa stala akousi vranou. Jej obraz som nemohol dostať z hlavy. Keď predo mnou stála v zlatých šatách, ako ozajstná kráľovná a za chrbtom sa jej rozprestreli tie obrovské krídla. Bola úchvatná.

Zvalil som sa na posteľ a po chvíli ma premohla únava. Mal som plnú hlavu a potreboval som si oddýchnuť. Beztak som nevedel, čo robiť. Nechcem som ju nechať v pekle, nechcel som ju stratiť, ale ona si to vybrala sama. Sama sa rozhodla. Hoci mi vŕtalo hlavou, prečo ma odtiaľ dostala. Možno v nej predsa len zostalo niečo...niečo z nej. Ale to bolo teraz jedno. Nemal nijaké eso v rukáve. Bol som bezradný. Nemohol som nič robiť. Zatvoril som oči a spal.

Prebral som sa až za tmy. Pretrel som si oči a šiel sa osprchovať. Stále som ju však nevedel dostať z hlavy. Kedykoľvek som zatvoril oči, videl som ju pred sebou. Predstavoval som si, ako sedí zamknutá niekde v tmavej cele. Ako Paimonova hračka. V jej očiach je zúfalstvo a s prosbou o pomoc ku mne naťahuje ruku. Kiežby to tak bolo.

Vypol som vodu a zabalil sa do uteráka. Vrátil som sa do izby a otvoril dvere na balkón. Za domom stálo niekoľko stromov. Prebehol som po nich pohľadom a všimol si na nich tmavé fľaky. Vrany. Boli tu znova. Vzniesli sa do výšky akoby na jeden povel a v kruhu obleteli dvor, ponad dom a vrátili sa na svoje miesta. Pousmial som sa a zatvoril dvere. Podivné zážitky zrejme ešte neskončili.

✞✞✞✞

Prešiel asi týždeň, keď som začul klopanie na dvere. Netušil som, kto by to mohol byť a tak som najprv nazrel cez bočné okno a až potom otvoril.

"Čo..vrátili ste sa?" Prekvapene na mňa vyvalila oči Angela. Pri pohľade na jej slabý úsmev som si zahryzol do pery a sklopil zrak.

"Kde je Lil? Prečo sa mi neozvala?" Nevedel som, ako jej to povedať. V tej chvíli som si pripadal ako zbabelec.

"Ona...zostala tam." Jej tvár sa zachmúrila, chvíľu bolo ticho.

"Je mŕtva?" Spýtala sa zrazu a ja som hneď potriasol hlavou.