Volanie vrany

Part 13

Počítač prehľadával databázu fotografií z novín, úmrtných oznámení, inzerátov aj všemožných sociálnych sietí, no zatiaľ bezvýsledne. Nijaká podobnosť so skicou na stole sa zatiaľ nenašla. Joseph popíjal studenú kávu a čakal, kedy mu program oznámi nastaveným zvukom, že hľadanie bolo úspešné. Medzitým si šiel spraviť niečo na jedenie, vybavil pár telefonátov a sadol si späť k obrazovke, na ktorej sa vysokou rýchlosťou menili rôzne stránky. Začítal sa do novín a odpútal pozornosť od monitoru k článkom. Sotva sa však dostal do polovice, počítač zastavil vyhľadávanie a upozornil ho na zhodu. Na pravo sa nachádzala jeho kresba a vedľa nej fotografia mladíka so zvlnenými vlasmi, modrými očami a úzkymi perami. Dokonale sa ponášal na osobu, ktorú vytvoril sám Joseph vďaka Lilynmu popisu.

Joseph prebehol očami po odkaze a stlačil ikonu "tlačiť". Papier si prezrel znova a potom ešte raz. Trasúcou sa rukou vzal do ruky telefón a keď našiel správne meno, spustil hovor.

"Victor? Našiel som ho...Áno, som si istý... Nie... Príď. Dohodneme sa, čo budeme robiť.... Nie, nehovor mu o tom. Aspoň zatiaľ. Musíme zistiť viac. A...vezmi tú knihu...Dobre." Položil a uprel oči na meno dotyčného. Naozaj to bol on?

Asi o pol hodinu niekto zaklopal na dvere jeho bytu. Bol to Victor. Čiernovlasý hnedooký tridsiatnik s arogantným výrazom na tvári, ktorý v tomto momente vystriedala zvedavosť a očakávanie. Keď Joseph otvoril dvere, hneď sa vrútil dnu. Pod pazuchou niesol akúsi tašku, ktorú zvieral v prstoch ako poklad. Zastavil sa až v izbe, zo stola vzal papier a pozorne si ho prezrel.

"Musíme si to overiť." Povedal napokon s pohľadom upretým na tvár na fotografii. Otvoril tašku a vybral z nej starú knihu. Mala nenápadný obal, no o to vzácnejší bol jej obsah. Opatrne v nej listoval, až napokon natrafil na to, čo hľadal. Položil prsty na riadky a potichu čítal. Zrazu zastal, otočil sa k Josephovi a ukázal na odstavec, ktorý ho tak zaujal.

"Tu. Vidíš? Podľa toho, čo sa tu píše, to absolútne sedí. Ešte aj to meno. Musí to byť on." Joseph sa sústredil na slová v knihe a potom pozrel na svojho priateľa.

"Pomáham Jasmine už roky, nenapadlo by ma, že práve ona nás k nemu dovedie. Vyvolalo ho jedno dievča, takže nebude problém sa k nemu dostať. Adresu som si zapísal. Ale čo spravíme s ňou?"

"Budeme sa tváriť, že jej chceme pomôcť. Ale namiesto toho, aby sme ho poslali späť, sa ho zbavíme nadobro. Ona o tom nemusí ani vedieť. Ešte sa nám poďakuje."

"A čo mám povedať Jasmine? Určite bude chcieť byť pri tom."

"Nič. Povedz jej, že si nič nezistil. Že nevieš kto je ten chlap." Odvetil rázne, akoby sa tým celá záležitosť uzavrela.

"To nemôžem. Prečo si myslíš, že oslovila mňa? Vie, že som v tomto dobrý. Vedela, že ho nájdem. Musím sa z toho nejako vykrútiť." Victor začínal byť nervózny a podráždený.

"Dobre. Povedz jej, že si ho našiel. Niečo si vymysli. Hlavne nech sa do toho nepletie. Vybavíme to bez svedkov. Skôr než sa objaví ona." Posledné slovo zdôraznil a významne na Josepha pozrel.

Joseph mlčal. Victor ho chytil za rameno a uprel na neho svoje tmavé oči.

"Je ti jasné, že sa ho musíme zbaviť čo najskôr? Odviedol si skvelú prácu, ale ak máš problém s ďalšou fázou, vybavím to sám." Joseph pokrútil hlavou a pozrel na knihu vo svojich rukách.

"Nie. Chcem byť pri tom. Hľadáme ho už celé roky. A konečne sme tak blízko." Victor prikývol, zbalil knihu a pobral sa ku dverám. Než otvoril, ešte sa raz otočil k Josephovi.