Klamem, keď poviem že mi NECHÝBAŠ✔

24. kapitola

Zobudila som sa u mňa v posteli. Slnko mi cez okno zasvietilo do očí. Tak som si ich automaticky prikryla rukou. Chvíľu som tam tak ležala, no potom som sa posadila. Lakte som si oprela o kolená a dlane som si priložila k tvári. Snažila som sa rozpamätať čo sa stalo. Ale márne. Dutá som. Nič si nepamätám. Nervózne som začal dupať nohami. Zrazu mi vletel do izby brat.

"Amber ty si už hore?"

"No neee...."

prekrútila som naňho očami. On prišiel ku mne bližšie a čupol si.

"Amber..."

Pozrel sa mi do očí.

"Povedz mi čo sa stalo v tej nemocnici"

Nemocnica! Martin! Prečo som tu?! Zabijem Fiipa!

"Doriti!"

Prudko som sa postavila a rýchlo vyťahovala oblečenie zo skrine. Filip sa tiež postavil a chytil ma za ruku.

"Čo robíš?!"

"Idem za Martinom!"

Zamračila som sa naňho a vytrhla sa mu z pod ruky. Schmatla som riflovku a išla sa obuť. Filip sa postavil na prah medzi chodbou a kuchyňou.

"Čo na mňa tak zazeráš"

Vyštekla som naňho.

"Ja len kam sa tak ponáhlaš"

"Ako keby som ti to už nehovorila"

Zas som prevrátila očami. Dnes asi moc dobrý deň mať nebudem. Zase podišiel ku mne.

"Martin je v pohode a je doma"

Usmial sa na mňa a pohladkal mi ruku.

"To fakt?! prečo si mi to nepovedal skorej?!"

"Však.."

Zasmial sa.

"Nemal som možnosť si jak strela"

Chvíľu som sa mračila no potom som sa zasmiala aj ja. No potom sa mi do očí začali vtláčať slzy.

"Ale noo"

Povedal a objal ma. Začal ma klepkať po chrbte.

"Nepláč..."

Začal ma štekliť. Ja som sa trochu pousmiala no potom som zase sklonil hlavu. On ma chytil za ramená a pozrel sa mi do očí.

"Ale no... Neplač... Ja som tvoj veľký brat a nedovolím aby moja malá sestrička plakala."

Strčila som doňho a zasmiala sa.

"Tak malá?"

"No dobre... krpatá"

Buchla som ho do ramena a obišla som ho. On sa tam začal chichúňať. Znova som zašla do izby. Vyzliekla som si riflovku a hodila ju na stoličku. Vzdychla som si. Musím si trochu oddýchnuť. Hodila som sa na posteľ a pomaly zatvárala oči popri premýšľaní  o Martinovi. Keby som ho tak mala pri sebe určite by sa mi lepšie zaspávalo. 

Pohľad Filipa

Šiel som do kuchyne a oprel som sa o linku. Pár krát som sa zasmial z tej mojej maličkej sestry. Mám ju rád. Ale som zvedavý jak dlho ešte budú rodičia preč. Celkom je aj dobre že sú preč. Neviem čo by povedali nato čo sa tu udialo. Povzdychol som si. Hmmm. Čo budem dnes robiť? Čo som to ja za kamaráta. Dal som si facku. Musím ísť za Martinom. Vykročil som do chodby. A tam do dverí z ktorých som vyšiel. Prechádzal som sa po ceste k Martinovi. No. Cesta. Chodníko cesta. Taká ako v dedine má byť. Krásna je táto dedina. Všetko tu je také zelené, také jak by som to povedal. Také milunkavé. začal som sa smiať. Dúfam že už nebude treba nič riešiť. Asi skončím s gangom. Predsa už mám rodinu, kamarátov. Nechcel by som to stratiť. Mal by prestať aj Martin. Má Amber. A tá je úplne na dne z toho že sa mu niečo stalo. mám pocit že by bola najradšej na jeho mieste. A nechcem aby sa niekedy za neho obetovala. Bude to dobré preňho ale aj pre Amber. Už som bol pri jeho dome. Povzdychol som si a potom zaklopal na dvere. Otvorila mi jeho teta. Ona o nás vie.

"Poď ďalej Filip"

"Ďakujem"

Milá to teta.

"Martin je v izbe"

"Aha dobre... ďakujem"

"A prosíš si aj niečo na piť?"

"Nie ďakujem"

"Neďakuj furt"

Zasmiala sa.

"Ále tetaa ja som slušne vychovaný ja musím"

"Ehm.."

Pozrela sa na mňa a zdvihla obočie. Vždy som to chcel vedieť ale keď sa oto pokúšam tak vyzerá jak keby som bol niako narušený.

"No dobre teta"

Zasmial som sa a išiel do Martinovej izby. Vtrhol som tam jak najväčší čávo. Dvere sa rozrazili a ja som rukou robil že mám pištol. Martin novy vyletel mobil z ruky a padol mu na zem. Ja som sa tam začal smiať.

"Kurva! Ty si kokot! Do piče!"

Myslel som si že puknem smiechom keď som ho počul.

"Ale ako normálny si?!"

Ja som nevedel povedať ani slovo jak som sa smial.

"Dobre tyy"

Nakoniec zo mňa niečo vyšlo a sadol som si na posteľ.

"Ach.."

Prevrátil na mňa očami.

"A inak už si v poho?"

"Hej"

Povedal a ani na mňa nereagoval.

"Čo robíš natom mobile?"

Spýtal som sa ho a išiel som sa mu doňho nakuknúť. Ale otočil ho.

"Teba do toho nič"

Odvrkol mi. Pozrel som naňho nechápavo. Čo sa to sním porobilo?

"Martin deje sa niečo? Mne to môžeš povedať ak hej"

Zas prevrátil na mňa oči.

"Nie nedeje sa nič. Nechaj ma tak bože"

"Martin"

"Čo je zas?"

"Vieš čo... Nebudem tu stebou... Si jak rozmaznané decko"

"No bež"

No bež? Toto hádam nemohol povedať. Nech sa dá vypchať. Debil. Tak človek za ním príde či je v poriadku a on je takýto? Môže si hľadať nového kamaráta. A Amber už neuvidí nebude chodiť s takýmto sebeckým idiotom.

"Dovi, a vychovajte si Martina"

Dopovedal som a vyšiel som z domu. Fuj. je mi z neho zle. Hajzel jeden. Dúfam že to Amber pochopí ak jej zakážem sním chodiť ešte by niako ublížil aj jej a to by som nezniesol a asi by som ho niekde dokopal. Chúďa Am. Má to teraz fakt ťažké. Už keď sa zdalo všetko dobré tak sa to posere. Len jak jej to povedať.

Doma

Otvoril som dvere a s povzdychom som vstúpil dnu. Nechcem aby bola Amber smutná. Musím jej to niako pekne vysvetliť. Zrazu som počul spev. keď som vošiel do kuchyne tak som zistil že to je Am. Poskakuje si a spieva do toho. Zrazu ma chytí za ruky a začne so mnou tancovať.

"Amber..."

"Prosím?"

Furt so mnou tancuje.

"Ja ti musím niečo.."

"Nie teraz nie teraz so mnou tancuješ"

"Ale Am ja ti fakt musím..."

"Prestaň snád nechceš aby som bola smutná"

Práveže chcem tomu zabrániť. Povzdychol som si. Ale radšej budem teraz sňou tancovať nech ju ešte vidím šťastnú. Ach Amber.

Tak zas po dlhej dobe, prepáčte mi to.