Klamem, keď poviem že mi NECHÝBAŠ✔

9. kapitola

Potriasla som hlavou a radšej išla vybalovať. Keď vtom mi prišla správa.

Luk: Ahoj Am, nešla by si niekedy von?

Ja: Môžme

Luk: Okay tak kedy?

Ja: Neviem ešte ale potom ti napíšem teraz sa idem vybaliť.

Hodila som mobil na postel a začala si vyberať z kufra veci. Chytila som do ruky ružové kriklavé šaty. Do hlavy mi vbehli spomienky ako som bola s Martinom. Pričuchla som si ktomu a voňalo to ako on. Vyšla mi slza. Ja ho ľúbim. Ale aj Luka. Sklonila som hlavu a pozerala na tie šaty.

"Zlatíčko, deje sa niečo?"

Vošla mi mamina do izby aj s hrncom, ktorý utierala od vody.

"Nie, nič sa nedeje"

Klamala som a hodila ich nabok.

"No dobre teda"

Otočila sa a išla naspäť do kuchyne. Vybalila som si všetky veci a začala som si ich upratovať do skrine. A zas som narazila na tie šaty. Ale teraz som nad nimi nerozmýšlala a uložila do skrine. Išla som za maminou do kuchyne.

"Pomôžem ti niako?"

"Nie, nemusíš už mám upratané"

Usmiala sa a sadli sme si oproti seba za stoly.

"No hovor, čo si zažila v tábore?"

Zmeravela som ale potom som sa rozkecala.

"No stretla som tam nových kamarátov, boli sme pozrieť vodopády, zastala som si jednej baby aaa...."

"Wau je toho do..."

Skočila som jej do reči.

"Alex bude mať súrodenca!"

Skríkla som celá šťastná

"Jeej"

Usmiala sa na mňa.

"Aj ja chcem súrodenca..."

"Ach, Am neriešme toto"

"Ale ja chce..."

Skočila mi do reči.

"Nie! A dosť"

Buchla do stola a odišla do izby. Prekvapila ma jej reakcia. Určite predomnou niečo skrýva. Postavila som sa a išla do izby.

"Dnes je nádherne, idem sa prejsť"

Obliekla som si kraťase, priesvitné volné tričko obula číňanky a išla do parku. Sadla som si na lavičku a vychutnávala si čerstvý vzduch. Počúvala som ako vtáčiky štebocú a pritom som mala zavreté oči.

"Hej! Si v poho?! Žiješ?!"

Prebudilo ma niake dievča .

"Si normálna? Hej som... Vychutnávala som si krásu prírody"

Dala ruky v bok a nechápavo pozerala.

"Si čudná"

"Ach bože... Ahoj volám sa Amber"

"Nina"

Podala mi ruku. Skoro na mňa padla. Bola na korčuliach.

"Korčuluješ?"

Spýtala som sa jej zvedavo.

"Nie, bicyklujem-_-"

Prevrátila na mňa oči.

"Aha"

Zasmiala som sa.

"Okay, tak ja idem ďalej pa"

"Ahoj"

Zamávala som jej a pozrela na oblohu, kde lietali vtáci. Zavrela som oči a znovu si užívala krásu prírody.

"Ahoj, Am"

Zas ma niekdo prerušil.

"To akože fakt ma.."

Zastavila sa mi reč. Vedla mňa sedel Martin.

"Ou prepáč mám odísť?"

"Nie, Martin, to mne prepáč"

Usmiala som sa naňho a založila si ruky. On mi dal pusu na líčko.

"Martin..."

"Čo sa deje?"

"Prepáč ale takto to nepôjde"

"Čo takto nepôjde?"

"Ja, ty, no vieš"

"Aha"

Sklonil hlavu a pozeral so zeme. Ja som ho pohladkala po chrbte a odišla. On tam ostal sedieť. Bolo mi ho lúto ale musela som to spraviť. Zrazu mi naprosti išiel Luk. Akože to fakt?

"Ahoj, Am"

"Čawes"

"Čo si taká skleslá?"

"Však pred chvílou som stretla Martina a teraz teba"

"Náhoda?"

"Asi"

A začali sme sa smiať.

"Hej, Am idem do obchodu, nechceš ísť so mnou?"

"Prepáč ale mám namierené domov"

Usmiala som sa a zamávala mu. Am? Čo je? Koho vlastne chceš? Ja neviem obi dvaja sú fajn. Ale Martin ťa chce len pretiahnuť. Možno nie. Ale chce, a Lukas ťa lúbi naozaj! Dobre popremýšlam nad tým. Mala by si sa otom porozprávať s Alex. Okay. Otočila som smer a išla k Alex. Vychádzala z domu. Skryla som sa za kríky. Prišiel knej niaky chlapec. Pobozkal ju na líco a niekam išli. Ja som ich sledovala. Skrývala som sa za autá, ktoré boli odstavené pri obrubníkoch. Keď som išla ďalej som ostala v šoku. Martin!! Dostala som nervy. Ešte teraz ma balil a už balí Alex?! Hajzel jeden!

"Martin!!"

Vyšla som z poza auta a rozzúrene som k nemu kráčala.

"Amber?! Čo tu robíš?!"

"Dotoho teba nič, skôr ja by som sa mala spýtať teba! Ešte pred chvílou si ma balil a už si s Alex?! Fuj je mi z teba zle!!"

"Je to pravda?"

Sklamane sa pýtala Alex.

"Hej je! A ja už sa sním nechcem nikdy stretnúť!

Odplula som si na chodník a odišla. Neriešila som čo sa tam bude diať a le ani ma to netrápi.

***

Doma: 21:00

"To už je toľko hodín?"

Skoro mi oči vypadli, keď som pozrela na hodiny.

"Ambík, choď už spinkať"

"Dobre, mami"

Zhasla mi svetlo a zavrela dvere. Ja som zavrela oči a už som bola v ríši snov.

Ahojte, viem je to neskoro, a aj málo, ale nebol čas. Na ďalšiu časť dám viacej námahy ;)