Klamem, keď poviem že mi NECHÝBAŠ✔

27. kapitola

Otvorilo mi niake dievča. Vysoká, blondýna, modrooká, dobra postava. Pekná je. Niekoho mi pripomina.

"Kto si?"

Spýtala sa ma odporne.

"Ja som Amber"

"Aha a čo tu chceš?"

"Prišla som za Martinom"

Obzerala som sa cez jej ramená dovnútra.

"Čo sním chceš?"

"Je to môj frajer a akurát prišiel z nemocnici tak ho chcem vidieť"

"Heh"

Zasmiala sa. Ja som naňu nechapavo pozrela.

"Scarlett pusti to dievča dnu"

Scarlett! Už viem kto to je. To je tá barbie z taboru. Tá puchra ktorá sa tam predvádzala. Zazrela som naňu.

"Dobrý"

Pozdravila som sa Martinovej tete. Keby tam nebola tak by ma tá Barbie dnu nepustila.

"Nevykaj mi zlatko"

Utrela si ruky do utierky pravdepodobne umývala riad. A prišla ku mne. Podala mi ruku a potriasla mi ňou.

"Ja som Andrea"

"Ja Amber"

Pousmiala sa. Vyskočili jej vrásky na tváry. Nevyzera moc staro. Vyzerá tak na 36. Ja som jej úsmev opetovala.

"Môžem ísť za Martinom?"

"Načo? Veď aj tak ťa už nechce"

Posadila sa Scarlett na sedačku a prehodila si nohu cez nohu. Ja som sa naňu zamračila a následne som pozrela na Andreu. Tá len pokrčila plecami.

"Je mi to ľúto"

Snažila sa súcitiť so mnou. Mne sa zacali podlamovať kolená. No udržala som sa. Otočila som sa k dverám asi do jeho izby. Otvorila som ich tak že sa rozleteli. Martin sa prudko otočil. Ach tie jeho krásne veľké modré oči a tie jeho husté hnedé vlasy. Vybehli mi slzy. Chcela som mu vynadať ale asi to nepôjde. Úplne som sa zlomila. Sadla som si na posteľ a spustila som riadny plač. Martin sa na mňa pozeral no nepodišiel ku mne. Ostal tam len stáť.

"P-p-rečo?.... prečo si to spravil?.... jakto že ku mne už nič necítiš?"

"Ambeer"

Prevratil očami.

"Celú dobu som tam stebou sedela v nemocnici... trávila tam stebou čas... aby si tam nebol sám... aby si nemusel myslieť nato že ťa postrelili... a ty ku mne už nič necítiš?"

"No ved práve kvôli komu som bol v nemocnici... kvôli tebe!"

Pozrela som mu do očí. Nespoznávam ho. Od nervov a zúfalosti som sa postavila. Chytila som do ruky vázu a snažila sa ho trafiť ale uhol sa.

"Ty si vstúpil do mafie! Ty si každý deň riskoval život! Ty si ma tam dotiahol! A raz ťa postrelia a ty to zvalíš na mňa?!"

"Nehuč tu na mňa!"

Zvýsil na mňa hlas.

"Sama si povedala že zato môžeš ty!"

"Aby si nemal pocit viny!"

Už som sa neudržala na nohách a padla som na zem. Oprela som sa o posteľ a plakala. Cez slzy som sa pozrela na Martina.

"Ľúbim ťa...Ľúbim Martinove modré oči, jeho hsuté hnedé vlasy, jeho úsmev, jeho smiech, jeho smysel pre humor..."