Klamem, keď poviem že mi NECHÝBAŠ✔

26. kapitola

Tak mobil. Sme vonku spolu a ona vytiahne mobil a išla sa hrať color switch. Tá dnešná doba. Povzdychla som si. Chvíľu sme boli ticho. Chvalabohu to ticho prerušli oproti idúce osoby ktoré na nás už diaľky kývali a kričali. Boli to dve baby. Nevedela som však rozoznať kto to je. Ale tak zakývala som. Určite to nebude niekto koho nepoznáme. Keď už boli bližšie tak som ich spoznala. Isabell a Sarah.

"Ahojte"

Pozdravila som sa a išla som ich objať.

"Čaute"

Alex sa pozdravila tiež a ďalej čumela so mobilu. Isabell sa naňu pozrela a zdvihla jedno obočie. Bože ľudia jak to viete? Pokúsila som sa oto aj ja. Sarah na mňa cudno zazerala a začala sa smiať.

"Amber? Očo sa snažíš?"

"Zdvihnúť jedno obočie"

Aj ked som jej odpovedala furt som to skúšala.

"Len aby sa ti oči neprevrátili"

Začali sa s Isabell smiať. Alex ale nevnímala.

"Ešte že sme vás stretli inak by som tu od nudy asi skysla"

Odpovedala som a zakašlala som ako gesto ktoré malo upozorniť Alex že narážam na ňu. Ona sa na mňa nechápavo pozrela a pokrútila hlavou.

"No čo krútiš hlavou?"

"Ále nič"

"Ach jaj"

"Eehm vidím že sme vás vyrušili"

Povedala Sarah.

"Nie kdeže... veď pridajte sa k nám"

Usmiala som sa naňu.

"Vážne?"

"Že sa pýtaš"

"No dobre"

"Kde ste teda mali namierené?"

Opýtala sa Isabell.

"Len tak sa prechádzať po parku"

"Aha tak čo tu este stojíme? Podme"

Isabell a Sarah sa postavili vedla nás a naraz sme všetky spolu vykročili. No teda ja som sa odrazila na bicykli. Zas sme boli ticho. Tak som začala premýšlať o tábore. O Martinovi. O Lukovi. O tom ako sme boli na izbe. Ako som si písala s Martinom. A keď Alex.... ozaj.

"Alex v ktorom mesiaci je tvoja mamina?"

"Čo ťa to teraz napadlo?"

"Neviem len tak"

"V druhom veď to mohlo dopnúť aj tebe"

Štuchla ma do pleca.

"Však hej"

"Ty budeš mať súrodenca?"

Spýtala sa Sarah. Alex len prikývla hlavou.

"Chlapček či dievčatko?"

"Mutant"

Začali sme sa smiať.

"Ale nie však neviem je len v druhom mesiaci"

"Jáj máš pravdu... niekedy nerozmýšlam"

"Aj ja"

Pridala som sa do konverzácie.

"Ja najprv konám ptm rozmýšlam"

"No asi tak"

Dali sme si high five a zasmiali sa.

"Aha!"

Zakričala Isabell a všetky sme sa naňu pozreli.

"Hojdačky! Kto tam bude prvý?"

Rozbehla sa a Sarah za ňou. Alex si rýchlo snazila odložiť mobil a rozutekat sa no nešlo to tak rýchlo. Ja som sa začala smiať. Šlapla som na pedále a uz som bicyklovala popri tých dvoch.

"Tak ktože tam bude prvý?"

Uškrnula som sa im do ksichtu a netrvalo to ani minútu a už som bola pri hojdačkách a s úsmevom na tvári som sa na nich pozerala popri hojdani sa.

"Si diskvalifikovaná!"

Povedala Sarah a rukami sa oprela o kolená. Ja som pokrčila plecami. A kde je Alex? Zacala som sa obzerať. Á tam je. Samozrejme to utekanie vzdala. Aj tak asi keby sa rozutekala tak by sa jej tie číňanky rozpadli. To mi pripomenulo jednu príhodu z detsva. Mala som asi tak 10 rokov. Nove topánky od čínana. Prídem domov. Idem von na ulic. A začnem sa tam naháňať s kamaratkami. A po chvíli som uz išla domov lebo mi odpadli obi dve podrážky. Heh. Príjemný vetrík mi zase naraža do tvare počas hojdania sa. Zavrem oči. A začnem znovu premýšlať. Natoto miesto mam veľa spomienok. Ako keď som mala trinásť a chodievala som sem s Alex a s bývalimi spolužiačkami. Taktiež sa knam pár krat pridali deviataci. Najviac sa mi ľúbila prihoda, keď sme sa tu hojdali ja a Bella a pridali sa deviataci. Bicykle sme mali položené na zemi. Dvaja deviataci sa postavili pri ne. Jeden z nich mi chcel opluť bicykel ale pomýlil sa a oplul Bellin. Všetci sme sa smiali. Bella moc nie. A potom jej opluli aj sedanku. Zasmiala som sa. Tato spomienka sa mi ľubi. A mam ich veľa ďalších.

"Inak ako s Martinom?"

Moje premýšlanie prerušila Sarah.

"Ehm..."

"Ehm?"

"Mame sa furt radi"

Usmiala som sa ale asi som klamala.

"Tak je dobre"

"Vy ste spolu strašne zlatí"

Ozvala sa Isabell.

"Ooo ďakujeme"

Začervenala som sa. Ale trocha mi aj ostalo smutno skrz to čo mi písal.

"Očom sa bavíte?"

Konečne sem docupitala Alex.

"Ále oničom"

Žmurkla som na ňu jedným okom.

"Aleex!!!"

Niekto z diaľky kričal. Otočila som sa a videla som chlapca s krásnymi modrými očami. Je možné aby ich mal niekto také. A áno je. Martin ich má krajšie.

"Kto to je?"

Spýtala som sa.

"Nash"

Odpovedali všetky naraz. Pozreli sa na seba a začali sa smiať. Alex sa ale pri povedaní "Nash" uplne rozžiarili oči. Ten Nash už bol takmer pri nás, keď v tom sa Alex rozbehla a hodila sa naňho. On ju objal a zdvihol. Vtom sa začali bozkávať. Alex konečne vyzerá byť sniekym šťastne. Ako aj s Filipom tak vyzerala ale nieco tomu chýbalo. Tá iskra. Pri Nashovy ma z tých iskier normalne bolia oči. Položil ju na zem a znova ju začal bozkavať. Troška som jej začala zavidieť. Idem za Martinom. Pozastavila som sa na hojdačke a zošla z nej dole. Zodvihla som si bicykel a nasadla naňho.

"Kam ideš?"

Spýtala sa ma Isabell.

"Za Martinom prisiel uz z nemocnici tak ho idem omrknúť"

"Jaj tak ahoj"

"Papa"

Šlapala som na pedále a plnou rýchlosťou som sa rozbicyklovala k Martinovy. Uz som stala pred jeho domom. Som docela rýchla. Postavila som sa pred dvere a chystala som sa zaklopať. Naozaj tam chces ísť? Neviem. Čo keď ťa neprivíta najlepšie? Prečo by to robil? A prečo sa ktebe tak spraval? Nie bude to v poriadku. Nakoniec som sa odvážila zaklopať. Dvere mi neotvoril Martin ale...

Ahojte ukončila som to tak napínavo teda aspoň dúfam :D