KRYT

-6-

Bez hanby poviem, že som vtedy kričal. Ako baba. Nestáva sa mi často, že mi pod nohami vzbĺkne zem, a bol to taký šok, že mi skoro zastalo srdce. Keby ma Max vtedy neodtiahol do bezpečia, asi by som tam uhorel zaživa. Keď som sa trocha spamätal, začal som hľadať svoju pušku. Po chvíli som ju zbadal. Ležala v strede zhoreného oleja a z hlavne jej stúpal malý plamienok.

Vedel som síce, čo sa stane s normálnymi zbraňami, keď začnú horieť, ale nevedel som presne čo sa stane s puškou, ktorá funguje na ENERGIU. Fyzika mi nikdy moc nešla, a ani ma moc nebavila, ale nechcel som riskovať. Ktovie čo by sa mohlo stať. Nechcel som ostatných ohroziť. Nikdy by som si neodpustil, ak by som vtedy nič nespravil.

Rozbehol som sa k puške a skryl som sa za kryt, aby ma nezastrelili zvyšní nepriatelia na druhej strane. Zobral som CONTRACTOR za pažbu a z celej sily som ho odhodil na druhú stranu.

Takmer ihneď ako puška dopadla na zem, zaznel ohlušujúci rachot, ktorý síce trval len sekundu, ale bolo to dosť aby to všetkých zrazilo z nôh. Oslepujúce modré svetlo na nanosekundu osvietilo celý priestor uličky. Z druhej strany som počul dva tvrdé dopady o zem.

Kryt, za ktorým som sa schovával sa prevrátil a mňa odstrčil do otvoreného priestoru. Zo šoku som sa nedokázal ani pohnúť, tak som si len zakryl krk a očakával ostré kúsky železa, ktoré sa zaryjú do môjho tela. No nič sa nedialo. Po chvíli som sa odvážil nakuknúť cez rameno na druhú stranu, a nikoho som nezbadal.

"Elliot! Je to v pohode! Už tam nie je nikto!" zakričal na mňa Max. Ostatní sa začali radovať, a ja som bol len rád, že ma nikto nezastrelil. Rozbehol som sa k ostatným.

"Ľudia, musíme sa rýchlo dostať dovnútra a opraviť škody. Toto bol ešte možno len začiatok." povedal jeden z ľudí, ktorého som nepoznal. Nikto nenamietal, tak sme všetci pozbierali zbrane a pobrali sa smerom dnu do krytu. Než som ako posledný zavrel dvere, padol mi pohľad na roztrhané telo môjho CONTRACTORU, ktorý ležal v strede bojiska.

"Ľudia, máme problém," vyhlásil Max, keď som sa s ním a s ostatnými žijúcimi z bojiska presúval výťahom dole na posledné poschodie do bezpečnostnej miestnosti.

"Čo tým myslíš?" spýtal som sa ho, zatiaľ čo som nespúšťal oči z displeja, ktorý ukazoval na ktorom poschodí sa nachádzame, čiže to mohlo vyzerať, že ma to nejako moc nezaujíma. A očividne si to všimol aj Max, ktorý mi luskol prstami pred očami.

"Myslím tým, že sa nám rúca systém," povedal trocha urazene.

"Vy o tom asi ešte neviete, a to je v pohode. Vie to iba zopár vysoko postavených ľudí. Ja sám som sa o tom dozvedel tým, že som sa hrabal v databáze krytových serverov. Ide o to, že celou krajinou sa prehnal fakt odporný vírus, a to myslím doslova. Môj otec bol lekár, a obrázky tej veci nevyzerajú ako nič, s čím som sa za celý život stretol. Môže svojvoľne mutovať, pri každom prenose sa správa inak, čiže je takmer nemožné nájsť vakcínu. Zatiaľ je len v začiatočnej fáze, takže sa nám darí potláčať jeho účinky, ale takto to nikam smerovať nebude. Ak by sa nakazila polovica krytu, naše zásoby liekov by nevydržali viac ako týždeň. Zásoby nám chodia každý mesiac, takže by sme určite zomreli."

"Takže ako to chce vedenie vyriešiť?" opýtal som sa, prehĺtajúc posledné slovo.

"Nie som si istý," povedal Max, "ale myslím si, že budú vyhadzovať ľudí z krytu."