KRYT

-2-

Tri roky neskôr

Vedľa mojej postele zazvonil budík. Keby som vedel, kde je, tak by som ho zaklapol a spal ďalej, ale keďže som nevedel, musel som sa postaviť a nájsť ho. Pomaly som sa posadil a poobzeral sa po svojej izbe. Bolo ešte tma, ale vďaka nabielo svietiacemu indikátoru poplachu sa dali rozoznať obrysy. Bol som v jednej zo stoviek podzemných kajút, do ktorej ma pridelili. Bola skromne zariadená, s jednou skriňou na veci, písacím stolom, posteľou a nočným stolíkom. Mala dve izby: spálňu a kúpeľňu, v ktorej bol záchod, umývadlo a sprchový kút. Nakoniec som budík našiel pod posteľou, a vtedy som si spomenul, že som si ho tam večer dal, aby som vôbec vstal. Pozrel som sa na hodinky na budíku. Bolo 7:32. Raňajky sú o ôsmej, takže mám polhodinu na to, aby som sa umyl a obliekol.

Oblečenie máme v našom kryte všetci rovnaké. Sivé nohavice a béžové tričko a košeľu. Niektorí ľudia si svoje nejako upravujú, ale ja na to nemám čas. Tak som sa len obliekol a išiel ku dverám.

Vyšiel na chodbu a začal kráčať smerom k výťahu. Po ceste som stretol niekoľkých ľudí, ktorí už vstali dávno aby riadili chod krytu. Prišiel som k výťahu a privolal si ho. Prišiel prekvapivo rýchlo, čo je neobvyklé, pretože skoro vždy ide zospodu zo strojovne, kam všetci chodia už o šiestej. Ale nesťažoval som sa. Čím menej budem čakať, tým lepšie. Nastúpil som a stlačil šestnáste poschodie, kde bola jedáleň. Zostúpil som o pár poschodí, a, ako som čakal, na jedenástom som zastal. Hneď ako sa otvorili dvere, zbadal som Mayu, ktorej sa zrazu rozjasnila tvár.

"Ha! Stihla som to! Mám u teba ďalších 50 centov!" zasmiala sa a poskakujúc nastúpila do výťahu.

Maya bola moja najlepšia kamarátka, keď sme ešte chodili do školy, teda, keď ešte boli školy...

"Hej, hej, jasné," odvrkol som potichu. Keď sme zistili, že obaja máme problém so vstávaním, dohodli sme sa, že vždy, keď ma zastihne vo výťahu na ceste na raňajky, jej dám päťdesiat centov, a keď nie, tak ja jej. Zatiaľ je tá bilancia vyrovnaná, ale neviem koľko to vydrží.

"Tak čo máš dnes na pláne?" spýtala sa, pričom poklopávala prstami na dvere výťahu.

Nevedel som, čo povedať. Dnes je prvý deň voľna, ktorý sme kedy v práci dostali, tak som naozaj nevedel, čo budem robiť. Zrovna som sa chystal jej povedať, že neviem, no prerušil ma ohlušujúci zvuk alarmu a blikajúce červené svetlo.