KRYT

-12-

V tej chvíli, kedy Roger dopadol mŕtvy na zem, do kaluže vlastnej krvi, s neprítomným výrazom na tvári, som cítil, ako mi prestalo biť srdce. Krv v mojich žilách zastavila, a svaly mi znehybneli. Všetci zmĺkli a na tvárach mali vystrašené pohľady. Ja som ešte stále stál s napriamenou rukou smerom k Rogerovi. Na hrudi sa mu rozlieval tmavočervený fľak. Chcel som sa odvrátiť, no nenašiel som silu. Až hlas madam Rose ma prebudil do surovej reality.

"Ach. Ďakujem," povedala s ťažkým výdychom, "o jedného zmetka na svete menej. A vy ostatní si to zoberte ako výstrahu. Rebeli v mojom svete nemajú miesto. Obzvlášť nie takí bastardi ako bol váš malý kamarát." dodala so sladkým úsmevom.

V tom momente som pocítil neopísateľný hnev, ktorý mohol hraničiť aj s besnotou. Cítil som vlnu adrenalínu, ako sa mi rozlieva po celom tele, ako prináša chuť bojovať do každej jednej mojej bunky. Tep sa mi zvýšil aspoň na trojnásobok, a celé moje telo vibrovalo ako pri zemetrasení. Dokonca som cítil, ako sa mi zužujú zreničky na veľkosť špendlíkovej hlavičky, a zorné pole sa mi začalo zmenšovať. Mal som chuť skočiť na tú sprostú štetku a vyškrabať jej oči z jamiek. Mal som chuť do nej kopať dovtedy, kým by som nemal celú nohu od modrín. No v tejto chvíli som nemohol nič urobiť. Nepriatelia boli ozbrojení, a boli v značnej presile. No ja som chcel niečo urobiť. Chcel som pomstiť smrť priateľa.

No nemal som ako.

Zrazu som pocítil, ako ma niekto chytil za rameno. Bol to Max, a hneď za ním stála Keyla. Obaja mali ustarané pohľady, stále zmiešané z prvotného šoku.

"Neurob žiadnu blbosť, Elliot," povedal Max potichu, "mysli na Mayu. Ak ťa tu zabijú, nebudeš mať ako splniť svoj sľub." dodal. "Prosím, Elliot. Nechcem aby zomrel niekto, kto nemusí."

Po tom, ako to dopovedal, sa vo mne niečo zlomilo. Zrak sa mi začal znova zaostrovať, a tep sa tiež upokojoval. Všimol som si, že teraz už všetci pozerajú len na mňa. Desiatky zrakov boli upriamené na mňa a očakávali moju reakciu. Stále som bol preplnený adrenalínom, tak som urobil jedinú vec, ktorá by ho uvoľnila. Padol som na kolená a nechal slzy, nech urobia svoje.

                                                                                     *****

Sedeli sme v transportéri, so zviazanými nohami a rukami. Niektorí mali na rukách putá, pretože tie, čo boli v transportéri, nevystačili na nás všetkých. Madam Rose odviedla podporučíka aj s jedným z vojakov preč a nás ostatných tu nechala s dvoma ozbrojenými strážnikmi. Jednu zbraň som spoznal hneď, AK-47. Tú by som spoznal na kilometer. Druhý strážnik, ten bližšie ku mne, držal v ruke niečo podobné brokovnici, ale koniec hlavne mala nejako zvláštne rozšírený, skoro ako nejaký hranatý satelitný prijímač. Na pažbe zbrane bolo niečo napísané zvláštnym typom písma. Chcel som si to prečítať, ale potom sa ten strážnik na mňa otočil a ja som radšej odvrátil zrak. Vedľa mňa sedel Max, a prezeral si uzol na rukách. Nemali sme dovolené sa rozprávať, tak som sa mu snažil naznačiť, či nevie, kam odviedli podporučíka. Bohužiaľ mi neporozumel, a ja som nechcel upútavať pozornosť, tak som radšej prestal.

Približne po pol hodine sa ozvalo odomykanie zámku na transportéri. Najskôr vošiel podporučík s druhým vojakom, obaja so zviazanými rukami. Následne vošla madam Rose.

"Takže, milí Kryťáci," začala ostrým tónom, "máte ohromné šťastie, že máte takého presvedčivého kapitána. Pôvodne som vás mala v pláne zabiť, alebo z vás urobiť otrokov. Ale musím povedať, že cieľ tej vašej hlúpej misie ma celkom zaujal. Viete, v našom tábore sa už pomerne dávno rozniesol ten odporný vírus. Nemáme také medicínske prostriedky, aby sme ho udržali na uzde, a veľa ľudí už začalo strácať nádej. To bol dôvod takých frekventovaných útokov na Kryty, aby sme získali lieky. NO hoci sme získali pár liekov navyše, nestačilo to. Ľudia začali zomierať. Strácali sme dobrých mužov, ženy a dokonca aj deti. Ako vodca tábora som sa zaprisahala, že ochránim svojich zverencov, za každú cenu. Preto som sa rozhodla, že preberiem velenie tejto misie. S našimi zásobami máme veľkú šancu sa dostať tam, kde vravíte. No nevysvetlite si to zle. Nie sme partneri, a ani nikdy nebudeme. Ja vo vás vidím príležitosť, tak nech vám to nevstúpi do hlavy."

Podporučík sa na tomto prehlásení len uškrnul. Zdvihol hlavu a zahľadel sa madam Rose priamo do jej chladných tmavých očí.

"Podľa toho, čo ste povedali, ste doteraz nemali žiadnu nádej," povedal s malým úsmevom, "nie sme vaša príležitosť. Sme vaša posledná šanca."

Madam Rose nachvíľu vyzerala zarazene, ale rýchlo prevrátila oči a odvrátila sa.

"Nazvite si to ako chcete," povedala afektovane, "vyrážame večer, tak sa na to pripravte, vy "posledná šanca"," dodala, a odkráčala smerom ku dverám transportéru.