KRYT

-18-

Nicky sa prestala diviť mojej už úplne rozhýbanej ruke a pribehla ku Keyle, ktorá pomaly naberala farbu zrelej paradajky. Najskôr ju prezrela, a zistila, že ešte stále spí. Potom jej priložila ruku na čelo.

"Stúpla jej teplota," povedala mi, keď jej zložila ruku z čela, "musíme ju preniesť do bezpečia. Nemôžme tu zostať už ani minútu. Elliot, vieš narábať s brokovnicou?"

"Trochu," odvetil som, "v Kryte nám poskytli základný výcvik, takže by som to mal zvládnuť."

"Výborne, tak si ju vezmi. Ja odnesiem tvoju kamarátku, a ty sa postaráš aby nás nič nezabilo, kým sa dostaneme do dediny," povedala, a vybrala sa ku Keyle.

"Počkaj, počkaj," zastavil som ju, "do dediny? Ona je tu dedina?"

Nicky sa obrátila a zobrala do náručia Keylu. Až vtedy som si všimol ten veľkostný rozdiel medzi nimi dvoma.

"Kúsok južne odtiaľto je opustená rybárska dedina. Je to asi len kilometer po pobreží, a navyše len začal deň, takže nehrozí, že by nás prekvapila noc," povedala.

Uľavilo sa mi. Ak sme mierili do dediny, znamená to, že máme dosť veľkú ochranu pred predátormi aj počasím. Navyše som na ozajstnej posteli spal asi pred týždňom, tak som sa tešil, že sa konečne poriadne vyspím. Na druhú stranu som ale chcel nájsť svoju skupinu, ale nevedel som, kde sa nachádzajú, a či nás vôbec hľadajú.  Bolo dosť pravdepodobné, že už odišli bez nás, že už nás oddeľuje niekoľko desiatok kilometrov. V takom prípade nemá zmysel ich hľadať, a moja myseľ sa už stihla zmieriť s tým, že tu ostanem. No niekde v hĺbke duše som cítil, že nás hľadajú. Že Max by bezo mňa neodišiel, že sa mu podarilo presvedčiť podporučíka, aby sa nás pokúsili nájsť.

Potriasol som hlavou, aby som vyhnal z hlavy všetky pochybnosti. Teraz bolo našou prioritou dostať Keylu do bezpečia. Pobral som sa k ohnisku, a spomedzi obhoreného dreva a uhlíkov som vybral brokovnicu. Dobehol som Nicky, a s brokovnicou v rukách som s postavil do vedenia. Uistil som sa, že brokovnica je nabitá, a pobrali sme sa smerom k dedine.

*****************************************************************************************

Cesta trvala celkom krátko, a bola neskutočne kľudná. Za celú dobu, čo sme kráčali, nám cestu skrížil len jeden spadnutý strom. Postupovali sme pomaly, lebo Nicky si dávala prestávky, aby jej "neodpadli ruky". Ponúkol som sa, že jej pomôžem, ale ona o tom nechcela ani počuť. Že vraj som si už vytrpel dosť a nemal by som sa namáhať. Povedal som jej, že ruku už mám predsa zahojenú, ale ona už bola ja tak v pochode. Neostalo mi nič, len ju zase dobehnúť.

Po asi trištvrte hodine sme sa dostali na  trochu väčšie priestranstvo, v diaľke som mohol rozoznať obrysy nejakých malých budov.

"Hej Nicky!" zakričal som na sestru, ktorá bola asi päť metrov za mnou, "už vidím tú dedinu!"

Nicky sa dotrepala za mnou, opatrne položila Keylu na polo piesočnatú, polo hlinenú zem, a potom sa sama zvalila vedľa mňa ako vrece zemiakov.

"Necítim si ruky," zavzdychala, a zakryla si rukou oči, aby jej do nich nesvietilo slnko.

"No tak, vstávaj!" povedal som, "už sme blízko. Ako je Keyle?"

Nicky na mňa chvíľu hlúpo zazerala, ale potom jej došlo, o kom hovorím. Zdvihla sa na kolená a prešla ku Keyle. Položila jej ruku na čelo.

"Teplota jej asi neklesla, ale aspoň sa už tak nepotí. Napriek tomu by sme ju mali čo najskôr ošetriť," prisvedčila, a začala ju zdvíhať. Keď už znova stála, pobrali sme sa smerom ku dedine.

******************************************************************************************

Dedinu tvorilo okolo dvadsať domov a chatiek, pričom väčšina bola robená z dreva, len niektoré boli z kameňa. Domy boli rozmiestnené na celkom malej ploche, a bez nejakého systematického rozmiestnenia. V strede dediny stála obrovská drevená konštrukcia, na ktorej viseli staré lodné plachty a rybárske siete, popretkávané chaluhami. Pobral som sa si ju obzrieť, keď vtom sa spoza jednej z budov vynorila postava, a začala si obzerať tú konštrukciu. Pomaly som zaspätkoval za roh najbližšej chalupy, a pozoroval som tú postavu. Bola to žena, a mala na sebe roztrhané tielko a dlhé nohavice, a na čele mala uviazanú červenú šatku.

Po chvíli si prestala prezerať konštrukciu, a obrátila sa tak, že som videl jej tvár. Bola to tvár, ktorú som poznal až moc dobre.

Madam Rose.