-20-

106 12 1
                                    

Výraz na Nickinej tvári stále pretrvával v štádiu zhrozenia, no už sa stihla postaviť a trochu sa priblížiť.

"A, a, a, už ani krok, pokiaľ nechceš, aby som mu do hlavy urobila ďalšie dve diery," povedala madam Rose výhražným tónom.

Nicky zastala a zahľadela sa na ňu pohľadom plným nenávisti. Zrejme jej došlo, že pokiaľ nechce, aby ma zabila, bude musieť urobiť, čo jej prikáže. Pomaly sklonila brokovnicu a položila ju na zem.

"Múdre dievča," usmiala sa madam Rose, za čo si vyslúžila ďalší nenávistný pohľad od Nicky, "teba som ešte nevidela. Ako sa voláš, moja?"

Nicky sa zháčila, a potom znova zagánila na madam Rose.

"To pre vás nemá žiaden význam. Prečo nám rovno nepoviete čo máme robiť? Ušetríme si tým čas," odfrkla.

Madam Rose zostala chvíľu ticho. Nevidel som jej do tváre, ale určite vyzerala prekvapene. Po chvíli trochu povolila tlak zbrane na moju hlavu a zasmiala sa.

"Cha! Ty si naozaj chytrá mladá dáma," povedala, chichotajúc sa, "nuž dobre, ako povieš. Chcem si vás trocha vypočuť. Chcem vedieť, prečo vláda takto odporne rozhodovala o ľudských životoch. Prečo si dovolili tak nehanebne rozdeľovať ľudí na tých ktorí si zaslúžia žiť a ktorí nie. Iba zlomok populácie sa dostal do Krytov, a zvyšok bol ponechaný na smrť v pustatine. Chcem vedieť, kedy získali právo hrať boha medzi ľuďmi, kedy získali právo rozhodovať o ich osudoch," vysypala zo seba madam Rose. Chvíľu zastavila, aby sa nadýchla, a pokračovala.

"Nie som však sprostá. Je mi jasné, že radšej pošlú do Krytu normálneho občana, než nejakého sériového vraha. Ani ja som nebola pred Katastrofou žiadny anjel, to nie. Ale v našom tábore sme mali ľudí, ktorí nič neurobili, nikomu neublížili ani nič podobné. Takí ľudia boli hodení do znivočeného sveta, spolu s kriminálnikmi a psychopatmi, zatiaľ čo sa svetová smotánka vyhrievala v Krytoch. Tak mi povedzte, ako si to dovolili?"

Madam Rose mi zase pritlačila zbraň o hlavu o čosi silnejšie, a okolo krku ma tiež začala stláčať trocha hrubšie.

"No, chlapče? Čo myslíš? Máš možnosť sa vyjadriť, také privilégium ti možno už ani nedám, tak by si ho mal využiť," prihovorila sa mi. "Tak čo? Bude to?"

Už, už som chcel niečo vyhŕknuť, aj bez rozmýšľania, len aby som nebol ticho, ale Nicky ma predbehla.

"Ani ja som nebola vybraná do Krytu," začal potichu, "zo začiatku som ani nevedela že nejaké Kryty sú. Bola som len rada, že žijem, a že ma možno niekam pridelia. V tejto pustatine som už tri roky a nemám dôvod nenávidieť ľudí v Krytoch. Je lepšie, že je v bezpečí niekto, než keby nebol nikto."

Prekvapene som sa na Nicky pozeral. A madam Rose zrejme tiež.

"Moja milá, ty ma stále neprestávaš prekvapovať," uškrnula sa, a napravila si pištoľ v ruke, "keby si mi práve nezabila asi troch mojich mužov, zrejme by sme si aj rozumeli. Takéto niečo som si myslela aj ja, keď som bola poslaná do tábora. No potom sa stalo niečo, čo ma prinútilo nenávidieť všetkých ľudí v Krytoch aj tých, ktorí ich tam poslali." dodala.

"Jednu noc, asi pol roka po Katastrofe, bol náš tábor napadnutý ľuďmi z Krytu. Zrejme potrebovali viac zásob, alebo sa len báli, že ak nás nenapadnú, tak skôr či neskôr napadneme my ich. Dokázali sme sa ubrániť, ale utrpeli sme hrozivé straty. Tej noci zomrelo dvadsať ľudí, a polovica z toho boli deti. Otriaslo to celým táborom, a pár ľudí dokonca zmizlo bez stopy. Desať detí zomrelo pre nič. Desať! V jednu noc! Od tej chvíle som sa zaprisahala, že nie len ochránim zvyšok tábora, ale prinútim vládu, aby za to pykali."

Madam Rose zase na chvíľu zastavila, aby sa nadýchla, kedy sme si s Nicky vymenili spýtavé pohľady.

"To bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla využiť vašu výpravu," povedala trochu tichšie, "vedela som, že v tej základni, o ktorej hovoril váš veliteľ, bude niekto vedieť, kde sa nachádza vláda. Navyše to bola dobrá príležitosť, ako presvedčiť ľudí z tábora, aby sa pridali. Dovtedy nemali guráž, lebo nikto z nás nevedel, kde začať. Ale potom, čo ste povedali, kde sa zrejme nachádza základňa, mali sme odrazový mostík. Ľudia si začali dôverovať, začali veriť, že by sme mohli tých idiotov nájsť, a pomstiť našich padlých. Navyše sme mali v tábore ten vírus, a ľudia už nechceli čakať na lepšiu príležitosť."

Pocítil som, že stisk madam Rose zase o niečo povolil. Zdalo sa mi, že sa špička zbrane na mojom spánku trocha kolíše.

"Ale všetko to odhodlanie, tá výdrž, tie životy... vyšli nazmar. Transportér bol zničený, a takmer všetci dobrovoľníci aj vojaci z výpravy sú mŕtvi. Nikto nevie, kde sme, ani kde sa nachádza tá sprostá základňa. A tipujem, že tvoji priatelia tiež nie sú niekde nablízku, však, chlapče?" spýtala sa ma.

Neodpovedal som. Stále som dúfal, že nás podporučík a ostatní stále hľadajú. Že by bez nás neodišli. Lenže tá nádej každou jednou sekundou slabla, a už som sa zmieril s tým, že odišli bez nás.

"To som si myslela," odvetila, "takže všetka nádej je stratená. Ak by som ťa teraz zabila, urobila by som ti láskavosť. Pravdepodobne by si aj tak zomrel na ten vírus, aj keď si ho ešte nemal v Kryte. Veľa mojich mužov ho mala."

Tlak zase silnel. Madam Rose mi stlačila krk ešte pevnejšie. Posledný raz som sa pozrel na Nicky a zavrel som oči.

"Takže teraz...ťa..."

Zaťal som zuby, privrel som oči ešte silnejšie a pripravil sa na výstrel. Odrazu som sa videl, ako sa ako sedemročný hrám s otcom na dvore. Ako pomáham mame v kuchyni. Ako sa smejeme so sestrou. Všetko to bolo krásne. A všetko to bolo preč. Všetko mi to bolo vzaté. Nebolo to fér, ale za tie tri roky som si zvykol, že veci nie sú fér, takmer nikdy.

A teraz tu stojím, uprostred spustošeného sveta, so zbraňou pri hlave a v podstate už mŕtvy. Nemohol som nič robiť, len sa vzdať. Tak som iba čakal.

Ale čakal som nejako príliš dlho. Neponáral som sa do temnoty. Cítil som vlhký morský vzduch, cítil som na sebe ruku madam Rose, cítil som jej zbraň na hlave. Na čo čaká? 

Otvoril som oči. Zbadal som Nicky, ako sa s prekvapeným výrazom pozerala za mňa. Vtom mi do zorného poľa vbehla iná postava. Max.

"Nazdar, Elliot! Dlho som ťa nevidel, braček!"

KRYTWhere stories live. Discover now