KRYT

-10-

"Ale, ale," ozval sa spoza mňa ženský hlas, "pozrime sa, koho to tu máme! Vznešených vyvolených z Krytu! Dobre že ste sa ukázali, hodilo by sa nám zopár zásob, hlavne liekov." dodala tá žena za mnou. Snažil som sa pohnúť, ale ona mi pevne držala nôž pri krku, tak som to vzdal. Podporučík zdvihol zbraň a zamieril na tú ženu za mnou. Tá sa iba zasmiala a pritlačila mi nôž o krk trochu silnejšie.

"Na vašom mieste by som to nerobila," povedala ostro, "pokiaľ teda nechcete prísť o jedného člena tímu. Hoci, nevyzerá, že by vám nejako moc chýbal. Pochopím, ak ho obetujete," zasmiala sa, čo u nej vyústilo do krátkeho záchvatu kašľa, z ktorého mi sliny lietali až za tričko.

"Nikdy by sme sa neznížili na vašu úroveň," odvrkol podporučík, zadíval sa na mňa a sklopil zbraň k zemi.

"Výborne," povedala tá žena, "teraz pomaly polož tú zbraň na zem. A vy ostatní tiež!" zrúkla na celý stan. Všetci pochopili, že ak ma chcú zachrániť, musia robiť, čo im nakáže. Všetci položili svoje zbrane na zem. Posledný bol Roger, lebo sa odmietal vzdať. Neviem, čo ho nakoniec presvedčilo, či silnejúci tlak bajonetu na mojom krku alebo pohľady ostatných. V tej chvíli som túžil iba po jednej veci. Vziať tej krave ten nôž a zabodnúť jej ho do kolena. To však nebolo možné, keďže pri najmenšom pohybe by ma podrezala na mieste. Keď mali všetci zbrane na zemi, tá ženy im naznačila, aby šli smerom za ňu. Posledný šiel Max, a chvíľu sa na mňa zadíval.

"Čo tak zízaš, chlapče? Je to tvoj kamarát?" spýtala sa ho presladeným hlasom. Max neodpovedal, len sa presunul za ostatnými. Tá ženská mi potom kopla do nohy, nech sa začnem hýbať. Mal som sto chutí sa otočiť a jednu jej vraziť po tej jej presladenej papuli. Radšej som sa ale iba pohol. Všimol som si vpredu zástupu nejakých ľudí so zbraňami. To museli byť nejaké posily.

Odviedli nás smerom za stan do veľkej jamy v zemi, ohraničenej drevenými trámami. Došlo mi, že to malo byť väzenie. Všetkých nás hodili dovnútra. Zavreli drevené mreže a postavili okolo nás asi šesť vojakov.

"Urobte si pohodlie," povedala tá ženská zvrchu, "ráno sa rozhodneme, čo s vami urobíme. Chlapi! Strážte týchto ľudí ako oko v hlave! Nech ani jeden neujde! Ak sa čo i len jeden dostane preč, všetkých vás vyhostím!"

"Áno, madam Rose!" ozvali sa chlapi jednohlasne. Nechápal som, načo im to hovorí. Boli ozbrojení, a my nie. Všetci boli dospelí, my nie. Navyše sme boli za mrežami a videli sme im len členky. Nikoho z nás nenapadlo, že by sme sa mohli pokúsiť ujsť. Ja som sa len obával, čo urobili s tými ostatnými vojakmi. Ak ich zabili, nemali sme žiadnu šancu sa dostať do Južnej Ameriky. Určite nám zhabali aj transportér, takže ďalšia nevýhoda pre nás. Rozhodol som sa len počkať do zajtra. S hlavou plnou obáv som si ľahol na zem a skoro okamžite zaspal.

Budíček bol celkom drsný. Ešte napoly rozospatých nás vytiahli von a zviazali nám ruky motúzom. Potom nás presunuli do stanu pred veľké pole, na ktorom stálo kopec ľudí. V stane už boli ostatní vojaci, tiež so zviazanými rukami. Posledný som vošiel ja, a vojaci za nami zavreli vchod.

"Ľudia," začal podporučík potichu, "videl som, čo s nami chcú urobiť. Buď nás chcú hromadne popraviť, alebo nám chcú dať šancu sa prejaviť. No podľa toho, akí sú to barbari, by som na to moc nevsádzal." Zrátal som vojakov, a zistil som, že nikto nezomrel.

"Prečo teda nezabili týchto vojakov rovno na bojisku?" spýtal som sa, ušetrili by si predsa robotu."

"Chcú to urobiť pred ľuďmi, aby nemali obavy pred ľuďmi z Krytu. Pri verejnej poprave sa viac ľudí prestane báť, keď budú vidieť, ako im pred očami zabijú dvadsať ľudí z Krytu." Tým zabil moje nádeje na prežitie v letku. Pochytila ma zúfalosť, a zjavne som nebol sám. Ostatný dobrovoľníci mali tiež kamenné tváre a triasli sa.

"Ale nebojte sa," povedal podporučík, "ešte nie je všetko stratené. Mám plán."

Jeho plán znel dobre, a navyše bol aj celkom uskutočniteľný. Keby nám nedali tento priestor, boli by sme v riti. Podľa podporučíka to bola najväčšia hlúposť, akú mohli spraviť, a doplatia na to. Vybral z kapsy na nohaviciach asi dvadsať miniatúrnych ihiel. Povedal, že sú napustené smrteľne toxickým sérom. Každému dal jednu, a povedal, nech ju nenápadne držíme v pästi, až dokým sa nenaskytne príležitosť. Povedal, že signálom bude zapískanie. Potom by sme mali vraziť tú ihlu niekomu, kto nás bude strážiť.

Keď nás vyviedli von, dav húkal a bučal, a hádzal smeti a papieriky našim smerom. Presne ako podporučík predpokladal, každého z nás postavili pred jedného človeka so zbraňou. Keď som sa rozhliadol, neboli tam žiadni iní ozbrojení ľudia než tí, čo nás strážili. To ma potešilo, a dodalo mi to nádej. Pred dav predstúpila madam Rose. Dav burácal a tlieskal. Ona ich utíšila gestom ruky.

"Vážení obyvatelia kempu," začala. Mala dlhé, hnedé vlasy, a vyzerala tak na tridsať. Mala rázny postoj a diktátorský tón reči, z ktorého ma mrazilo na chrbte. "títo ľudia sa včera večer vlúpali do nášho skladu a mali v pláne kradnúť. Navyše, ich priatelia nám zabili niekoľko našich vojakov, a to je neprípustné. Budú musieť pykať za svoje činy." Vtedy som začul piskot. Bez rozmýšľania som vrazil pripravenú ihlu do nohy vojaka stojaceho za mnou. Ten sa okamžite zosypal na zem ako zhnitá hruška. To isté v tom momente urobili aj ostatní vojaci.

V dave sa strhla panika. Všetci sa rozutekali do ostatných stanov, aj madam Rose. Jeden z vojakov sa za ňou rozbehol a zhodil ju na zem, kde ju držal, kým mu neprišli na pomoc ďalší. Ja som bežal k ostatným, kde mi uvoľnili putá. Zobral som zo zeme zbraň, a bežal k madam Rose, ktorá ležala zviazaná na zemi. Štyria vojaci strážili stany, ak by niekto našiel naše zbrane a rozhodol sa zahájiť protiútok. No nikto sa neukázal. Zhromaždili sme sa okolo madam Rose a podporučík jej priložil M4A4 ku hlave.

"Nezabíjajte ma! Môžem vám pomôcť!" žadonila na zemi. Obzrel som sa na podporučíka, a jeho výraz sa nezmenil.

"Nemáš nič čo by sme potrebovali," povedal chladne, a posunul prst na spúšť.

"Vyznám sa tu! Tipujem, že nikto z vás nevie, ako to tu vyzerá po apokalypse. Navyše sa vyznám aj v zbraniach," povedala trhavo.

"To je dobré!" zasmial sa Roger, "ty si vážne myslíš, že by sme ti dali do ruky zbraň!"

Podporučík chvíľu rozmýšľal, a nakoniec odtiahol zbraň od jej hlavy. "Nie sme zvieratá," povedal, "neprišli sme zabíjať. Zviažte ju pevnejšie a úplne ju odzbrojte. Ak sa bude vzpierať, proste ju umlčte. Je mi jedno ako," povedal, a odkráčal smerom k transportéru.