KRYT

-16-

Tá správa otriasla všetkými. Nebolo to tak, že nikto z nás nevedel, čo dokáže radiácia urobiť. Bola jedným z vedúcich faktorov apokalypsy, práve v polovici Katastrofy, keď tornáda zničili väčšinu jadrových elektrární. Radiácia nebola silná, a Kryty boli vybavené antiradiačnou technikou, ktorá bola vlastne dôvodom, prečo sme prežili.

Ale vtedy sme neboli v Kryte. Boli sme v starej, spráchnivenej drevenej búde, ktorá už určite čo - to zažila. Ak mal podporučík naozaj pravdu, a naozaj to tu bolo nasiaknuté radiáciou, museli sme okamžite vypadnúť. Nemohli sme riskovať, že budeme vystavení radiačnej chorobe.

Lenže vtedy nastupuje ďalší faktor: búrka. A nemýľte si obyčajnú pozemskú búrku s týmto monštrom. Po Katastrofe sa búrky stali viac občasným javom, no keď už udreli, tak to bola skutočná devastácia. Búrky po Katastrofe majú asi štyrikrát takú intenzitu ako mali najsilnejšie búrky pred ňou. Vietor pri takomto monštre dosahuje skoro toľko, ako menšie tornádo, takmer sto kilometrov za hodinu. Je dosť možné, aby sa vytvorili aj tornáda, hoci som také niečo nezažil. Do toho sa ešte zamiešajú blesky, ktoré padajú každých pár sekúnd.

Takýto typ búrky však ale relatívne rýchlo prejde, takže sa nám stačilo iba schovať na hodinu alebo dve. Toľko času sme však ale nemali. Nechceli sme riskovať, že budeme vystavení radiácii. Začali sme rýchlu diskusiu o tom, čo by sme mali urobiť.

"Nemôžeme sa iba tak vybrať do najväčšej búrky na svete! To by bola samovražda!" protestoval proti návrhu jeden z dobrovoľníkov.

"Som si istý, že je to skôr priemerná búrka," povedal jeden postarší vojak, "podľa intenzity hromobitia by som povedal, že sa dokonca..."

Prerušilo ho náhly, ostrý, hlboký rachot, ktorý sa rovnal výstrelu z tisícky diel. Celá zem sa zatriasla, a svetlo ožiarilo celú miestnosť. Všetci sme na okamih oslepli, a len niektorí sa udržali na nohách. Keď som sa dvíhal zo zeme, všimol som si cez okno, že segment riedkeho lesa je pohltený v plameňoch. Všetci sa v panike pozbierali na nohy a pozerali sa rovnakým smerom ako ja.

"Prikláňam sa k plánu zdrhnúť odtiaľto!" zakričal podporučík na nás. Niektorými to ani nepohlo.

"Povedal som, že sa máte pohnúť! To je rozkaz!" zareval podporučík a roztvoril dvere tak, že skoro vyleteli z pántov. To už rozhýbalo všetkých. Vyhrnuli sme sa von z chatky, nesúc veci, ktoré by sa mohli hodiť.

Skenoval som pohľadom okolie. O pobrežie narážal silný príliv, a celkovo more bolo rozbúrené. Vlny pripomínali sklenené ostne, ktoré sa rozbíjali a znovu skladali dohromady. Preplávať cez neho nemalo zmysel. Keď už som sa chcel vzdať hľadaním spôsobu prekročenia mora, všimol som si niečo, čo predtým kvôli hmle nebolo viditeľné.

Toto a protiľahlé pobrežie spájal pevninový most.

Okamžite sme sa vybrali tým smerom. Bežali sme, čo nám sily stačili. Blesky už asi dosiahli svoju maximálnu intenzitu, ale to neznamená, že prestali. Šľahali do zeme aj niekoľko desiatok metrov od nás. To nás ale nezastavilo. Pokiaľ blesk netrafil do niekoho z nášho tímu, nezaoberali sme sa nimi.

Bežali sme asi polhodinu v kuse, a búrka nevyzerala, že by chcela tak skoro prestať vyčíňať. Bežali sme po brehu nejakého útesu, cez hustý tropický les. Strácal som výdrž, ale nemohol som sa zastaviť. Modlil som sa, aby tá búrka konečne prestala, ale očividne to nemalo žiadny efekt.

V približnej polovici nášho bláznivého behu cez džungľu som začul výkrik, rovno spoza mňa. Obzrel som sa a zazrel som Keylu, ako leží na zemi a drží si nohu. Chcel som zakričať na ostatných, nech počkajú, ale cez búrku by ma určite nepočuli. Pribehol som ku Keyle a obzrel som jej nohu.

"Zrejme to nie je zlomené. Môžeš chodiť?" musel som zakričať, aby ma počula. Pokrútila hlavou. Začal som panikáriť. Keyla bola zranená, a nemali sme šancu dobehnúť ostatných, a ani sme nevedeli, ktorým smerom išli. Aj tak som sa ale rozhodol, že najlepšie urobíme, ak budeme pokračovať.

Pomohol som jej vstať a povedal som jej, nech sa ma drží okolo ramien. Postupovali sme pomaly, a nedúfal som, že by sme mali šancu dobehnúť ostatných. Snažil som sa ísť čo najrýchlejšie, ale Keyla ma spomaľovala, tak som sa prispôsoboval jej tempu.

Vtom do stromu vedľa nás udrel blesk. Zhodilo ma z nôh, a Keylu tiež. Odkotúľali sme sa nebezpečne blízko ku útesu. Keyle sa zosunula pôda pod ňou a začala sa viezť dole. Našťastie som ju stihol zachytiť za ruku, pričom druhou som sa pridržiaval kameňa na pevnej zemi. Pokúšal som sa ju vytiahnuť, ale nemal som dosť sily. Po chvíli sa mi pod rukou uvoľnil kameň a obaja sme sa s krikom zrútili dole.

Ležali sme na piesočnatej zemi, hneď vedľa rozbúreného mora. Nemohol som sa ani pohnúť. Mohol som hýbať jedine hlavou, tak som ju otočil doprava. Zbadal som Keylu, ako nehybne leží na zemi. Pocítil som vinu za to, že som nás nedokázal zachrániť. Bol som si takmer istý, že tu umrieme. Otočil som hlavo na druhú stranu, a prekvapilo ma, čo som videl. Po pláži smerom k nám bežala postava. Ženská postava, ktorá držala v ruke nejaký zdroj svetla. Zahmlieval sa mi pohľad, ale ešte predtým, než sa mi úplne začiernil, som dokázal rozoznať tvár. Pomyslel som si, že blúznim, a tak som zavrel oči.

Bola to ona. Moja sestra.

Nicky žije.