KRYT

-8-

Keď si spomeniem, ako to v Kryte vyzeralo pred týždňom, skoro mi je do plaču. Všetko vtedy išlo bez problémov, všetko bolo tak, ako má. Ľudia boli spokojní, všetci boli zdraví a šťastní.

A teraz? Máme v kryte v podstate nevyliečiteľný vírus, polovica našich obranných jednotiek je mŕtva a o ďalšiu polovicu prídeme, keď odídu na výpravu. Ak by som to mal všetko zhrnúť, tak veci sa za posledný týždeň kvalitne dosrali, a nemáme žiadne známky toho, že by sa chceli zlepšiť.

Ale ja sa už nemôžem starať o Kryt. Za necelý deň odchádzam spolu s Maxom do Južnej Ameriky. Áno, rozhodol sa ísť so mnou. Vravel, že by tu nedokázal čakať, kým ho ten vírus skolí. Som za to rád, hoci neviem, čo nám na tej výprave hrozí. Je možné, že sa nikto nevráti. Alebo že v tom pralese vlastne ani žiadne výskumné centrum nie je. Keď som sa o tom rozprával s Maxom, povedal, že to stredisko tam určite je, na základe intenzity rádiových signálov. Obdivoval som ho za to, že dokáže v takejto situácii stále myslieť pozitívne.

Zvyšok dňa som si balil veci a pomáhal Maxovi pripraviť zopár posledných vecí. Bral som si so sebou len malý batoh, lebo som toho aj tak veľa nemal. Zbalil som si len náhradné veci, baterku, vreckový nôž a zápisník s ceruzkou. Ešte stále tam bolo dosť miesta na fľašu s vodou, ale predpokladal som, že také niečo už Vedenie stihlo pripraviť.

Keď sme sa dobalili, pobrali sme sa na šieste poschodie, do haly E8, ktorá často fungovala ako prednášková hala pre vojakov. Aké príhodné.

S Maxom sme si sadli do prvej rady, aby sme lepšie počuli hocičo, čo sa nám chystali povedať. Táto sála by v kľude udržala aj tristo ľudí, a stále by sa tu dalo voľne chodiť. V strede pódia boli štyri kovové krabice, od vrchu po spodok naplnené zbraňami. Bolo tam všetko: od brokovníc cez krátke ostreľovacie pušky až po granátomety. Jedna krabica stála bokom, a bola plná výbušnín. Môj starý otec ešte zažil vojnu, a často mi ukazoval svoje suveníry. Ako malého chlapca ma to strašne bavilo. Vďaka tomu som už v desiatich vedel rozoznať typy granátov, aj ako sa odisťujú a hádžu. Nedalo sa dobre rozoznať, čo všetko obsahuje tá krabica, tak som sa radšej obhliadol po miestnosti.

Bolo nás tu asi dvadsať. Vojakov som spoznal hneď, lebo celú dobu musia nosiť vládne vojenské uniformy. Bolo ich tam približne pätnásť, a zvyšok tvorili dobrovoľníci. Väčšinu som nepoznal, ale prekvapilo ma, keď som na konci tretej rady zbadal Keylu.

Keyla bola približne môjho veku, no nevedel som to presne, nikdy som sa jej nepýtal. Mala krátke tmavohnedé vlasy, ktoré mala prehodené cez ramená. Mala jasnozelené oči, a keď som ich prvýkrát videl, tak ma to aj celkom prekvapilo. Väčšinu času v Kryte bola tichá, a rozprávala sa iba s pár ľuďmi.  Ja som sa s ňou zoznámil, keď ma povelili, aby som ju ako nováčika previedol po Kryte. Vtedy som tu bol iba pol roka, takže som to bral ako veľkú česť. Dôkladne som jej vysvetlil, ako to tu funguje, a kde je čo. V podstate bola celkom milá, aj zhovorčivá, ale to sa zmenilo vždy, keď sme boli v miestnosti viacerí ako ja a ona. Zrejme bola len hanblivá. Za tých pár rokov sa ani moc nezmenila. Keď som ju sprevádzal po Kryte, mal som trinásť. Keď sme včera na raňajkách zdvíhali Mayu, pribehla nám na pomoc. Podľa toho, čo si pamätám, vyrástla asi o pol hlavy. Rozhodol som sa za ňou zájsť a zistiť, prečo tu je. Podľa mňa nikdy nezabila ani pavúka, takže ma to naozaj zaujímalo.

Keyla sedela so zopnutými rukami v klíne a hrala sa s prsteňom na jej ľavej ruke. Keď ma zbadala, len trochu kývla hlavou a začala sa znovu venovať prsteňu.

"Ahoj," pozdravil som ju, a sadol si na sedačku vedľa nej.

"Ahoj, Elliot," odzdravila, a venovala mi krátky pohľad, v ktorom mohol aj nemusel byť náznak úsmevu.