KRYT

-14-

Pred nami sa rozprestierala široká vodná hladina. Obrazy bleskov sa odrážali od jej rozbúreného povrchu. Kľakol som si, a zapozeral sa do diaľky. V zhoršujúcej sa viditeľnosti nebolo možné veľa rozoznať, ale nakoniec som po niekoľkých sekundách rozoznal tmavý obrys protiľahlého pobrežia.

"Musíme sa niekde ukryť," zakričal na nás cez rozbúrené vlny podporučík, "bežte za mnou! A držte sa čo najďalej od stromov!"

Všetci ho okamžite poslúchli a rozbehli sa za ním. Ja som bežal medzi poslednými, lebo som si ešte chvíľu prezeral pobrežie, či by sa predsa len nedalo cez to more nejako prejsť. Nakoniec som to vzdal, lebo čas medzi bleskom a hromom sa nebezpečne skracoval. Rozbehol som sa za ostatnými.

Bežali sme blízko pobrežia, ale ďalej od lesu. More sa čoraz viac búrilo a údery bleskov tiež naberali na intenzite. Už sme bežali takmer desať minút, a stále sme nič nenašli. Žiadny úkryt, žiadnu loď, nič. Práve som sa chystal povedať, že by sme mali nájsť lepší plán, keď podporučík zakričal:

"Vidím nejakú chatku!"

Zdvihol som zrak, ktorý som už medzičasom uprel na zem. Na čistine medzi niekoľkými skalnými stienkami stála drevená chatka, a nevyzerala, že by ju niekto obýval. Všetci sme namierili smerom k nej.

Interiér chatky bol naozaj priestranný, hoci sa to z pohľadu zvonka nezdalo. Priestor vypĺňalo množstvo drevených skríň, skriniek, šuplíkov, stolíkov a poličiek. Mala iba tri okná, každé na jednej stene. Podporučík si to namieril k drevenému erbu na ľavej stene. Zvesil z neho veľkú, starodávnu pušku a obrátil sa k nám.

"Noc strávime tu," oznámil nám monotónnym hlasom, "chcem od vás, aby ste prehľadali všetky skrinky a vzali so sebou všetko, čo by sa mohlo nejako zísť. Ja budem držať hliadku pri dverách."

Otočil sa, aby prešiel ku dverám, ale predtým ešte zastal a povedal:

"Ešte jedna vec. Odteraz ste všetci na jednej vlne, takže každý jeden rozkaz bude pre vás všetkých platiť rovnako. Je to jasné?!"

Z nejakého divného dôvodu som bol medzi tými pár ľuďmi, ktorí nahlas zakričali "Áno!". Potešilo ma, že už so mnou nebudú zaobchádzať ako s dieťaťom. Bol som celkom schopný, a navyše som chcel pomáhať najlepšie ako môžem.

A najlepšia vec, ktorou som mohol momentálne pomôcť, bolo vykonať rozkaz a prehľadať skrinky. S Maxom sme sa pustili do troch umiestnených v pravom rohu chatky.

Prvý som začal rozoberať stolík so štyrmi masívnymi šuplíkmi. V prvom boli iba potrhané kusy oblečenia a látky, čiže nič použiteľné. V druhom bola škatuľka od zápaliek, v ktorej už zostalo iba sedem z nich. Po zvyšku šuplíka bol porozlievaný olej. Vybral som zápalky a strčil si ich do vrecka. Tretí šuplík zrejme bol na ponožky, ale usídlilo sa tam niekoľko myší, takže aj tých pár párov ktoré tam boli bolo poobhrýzaných. Čo ma ale prekvapilo, bola škatuľka 9 milimetrových nábojov. Tú som si zobral tiež. Už som tak trochu tušil, čo bude v poslednom šuplíku, ale aj tak ma to celkom prekvapilo.

"Bingo," zašepkal som si popod nos. V strede šuplíku ležal malý strieborný revolver. Vyzeral celkom novo, i keď bolo jasné, že tu ležal už dlho. Okolo neho bolo porozhadzovaných niekoľko nábojov a tiež ešte jedna škatuľka od nich. Vzal som to všetko, a postupne som nabil celý revolver. Otočil som sa, aby som oznámil svoj nález ostatným, ale jediný pohľad do protiľahlého okna ma zamrazil na mieste. Za sklom dovnútra pozeralo nejaké stvorenie stojace na dvoch zadných nohách, ktoré malo cez seba prehodené oblečenie. Ale nebol to človek.