KRYT

-11-

Napriek tomu, že sme všetci boli živí, a mali sme vodcu tábora pod kontrolou, niečo sa mi na celej tejto veci javilo zvláštne. To, že mali iba tak málo schopných vojakov, ma neprestávalo udivovať. Bolo to vskutku zvláštne, no zrejme som bol jediný, kto si to myslí. Ostatní vojaci víťazne revali do vzduchu a odušu tlieskali. Rozhodol som sa už nemyslieť na to, a radšej som sa sústredil na to, že sme v bezpečí, a máme veľa zásob.

Plán bol, že zamkneme našu zajatkyňu v transportéri, kým my nenanosíme dovnútra zásoby. Bola odzbrojená, a na rukách mala putá. Nikoho ani len nenapadlo, že by sa odtiaľ dostala. Aj mňa pohľad na ňu, bezbrannú, v rukách cvičených profesionálov, celkom upokojoval. Pobehol som dopredu, aby som sa jej pozrel do tváre.

Jej hnedé vlasy mala zopnuté do copu, ktorý jej siahal skoro do pol chrbta. Mala oblú tvár, a plné pery tmavočervenej farby, ktorá vôbec nevyzerala ako prirodzená. Jej tmavé hnedé oči mala upriamené na zem, a prehliadala si jej čierne nechty. Nebol som si istý, odkiaľ má tú farbu, ale nemal som chuť to zisťovať. Bola celkom štíhla, a nebyť toho, čo sa stalo pred pár minútami, zrejme by som ju považoval aj za atraktívnu. Momentálne som z nej mal zmiešané pocity. Sčasti som bol naštvaný, sčasti vystrašený. Mal som chuť sa len zvaliť na zem a ležať, hoci som vedel, že to možné nebude. Museli sme pokračovať.

Na polceste k transportéru sme prechádzali okolo malého lesíka. Väčšinu z neho tvorili listnaté stromy a kry, sem tam sa tam našla aj nejaká borovica. Konáre stromov rozhojdával jemný vánok, ktorý z času na čas zavial. Bol by to skutočne krásny deň, keby nebolo všetkých tých smrtí a katastrof.

Niekedy premýšľam, ako dopadla moja rodina. Katastrofa sa udiala vtedy, keď som išiel zo školy. Keď ma zachraňovali z trosiek bývalého Danveru, o mame ani otcovi som nemal žiadne správy. Najviac som sa obával, čo sa stalo mojej sestre. Je o dva roky staršia odo mňa a volá sa Nicky. V ten deň, kedy sa udiala katastrofa, som ju naposledy videl cez prestávku medzi hodinami. Mala o dve hodiny viac ako ja, čiže sme nešli domov spolu. Mama s otcom sa možno stihli ukryť do pivnice, hoci o tom pochybujem, keďže to bolo také nečakané. Keď ma odviedli do záchytového zariadenia, bolo tam len niekoľko detí z našej školy. Dúfal som, že Nicky dovezú hneď po nich, ale potom prišla správa o všetkých zničených budovách, a naša škola bola medzi nimi.

Od tej doby prešlo mnoho času, ale neuplynie deň, kedy by mi Nicky a rodičia nechýbali. Nemám ani žiadnu fotku ich troch, takže si ich nemám ako pripomenúť. Je dosť možné, že by  som mamu alebo otca ani nespoznal. Ale Nicky nie. Nicky je iná. Spoznal by som ju aj po dvadsiatich rokoch. Tým som si istý.

Pozrel som sa znova na madam Rose, a to čo som uvidel ma zamrazilo na mieste. Na tvári mala roztiahnutý úškrn. Žena, ktorá pred chvíľou žadonila na zemi o milosť, sa teraz usmievala a cerila svoje jasnobiele zuby na zem.

"Elliot! Prečo si zastal?" zvolal Max a pribehol ku mne. Na tvári mal rovnako ustaraný výraz ako ja, ale nebol som si istý, či si všimol to isté čo ja. Chcel som na madam rose upozorniť aj ostatných, ale v tej chvíli už bolo neskoro.

Začul som zvuk. Krátky, takmer nepočuteľný hvizd. Pozrel som sa smerom k madam Rose. Mala našpúlené pery, a mne bolo jasné, čo ten hvizd znamenal. Ten kratučký zvuk obrátil celú situáciu naruby.

Z kríkov v lesíku napravo od nás sa zrazu vyrútili muži, oblečení v tmavosivých kombinézach a s prilbami na hlave.

"Ani hnúť!" skríkol jeden napravo odo mňa, "ak sa niekto pohne, narobím z vás všetkých sito!" dodal, a výhražne na nás namieril M16tku. Zľava sa už stihli vynoriť ďalší vojaci, a všetci mierili na nás.

"Už bolo na čase," povedala madam Rose, "kvôli vašej nedochvíľnosti som musela prosiť o milosť! Toto vám nezabudnem." dodala výhražne.

"Pustite ju," povedal ten vojak, ktorý držal M16, "a nič neskúšajte. Stačí jeden prudký pohyb a zastrelím vás všetkých!"

Podporučík Weilington a Roger pomaly pustili madam Rose. Tá ladne odkráčala, ale predtým sa ešte otočila na Rogera, a prehovorila svojím presladeným hlasom:

"Ďakujem, miláčik. Ak ťa nezabijeme, možno mi budeš môcť robiť asistenta," povedala.

Madam Rose sa mu zahľadela do očí a naširoko sa usmiala. Roger sa zamračil a pľuvol jej do tváre. Madam Rose sa zhnusene odvrátila, utierajúc si oči.

"Zabite ho," povedala chladne smerom k vojakom. Chcel som zakričať a hodiť sa smerom k Rogerovi, ale už bolo neskoro. Mohol som sa len nečinne prizerať, ako Roger padá na zem do kaluže krvi.