KRYT

-9-

Bol som celkom prekvapený, keď som videl, ako rýchlo sa dokáže niekoľkotonový vojnový transportér pohybovať. Sedel som v nákladovom priestore, spolu s vojakmi, ostatnými dobrovoľníkmi, potravinami v konzervách a muníciou. Interiér bol prostý: kovové steny, pospájané nitmi po celej šírke. Podlaha bola tiež kovová, ale dostali sme zopár dek, aby nám neodpadli zadky. Musím povedať, že na to, že mali asi tridsať rokov, sa na nich sedelo fakt pohodlne. Zrejme boli vyrobené z nejakej zvieracej kože, to je jeden z najtrvácnejších materiálov.

Pri pohľade na všetku tú muníciu a jedlo mi pripadalo, ako keby sme si s tým mali vystačiť na celý rok, a bolo vidno, že Vedenie neponechalo nič na náhodu. Okrem zbraní, ktoré sme si všetci vybrali, som tam videl niekoľko menších košov s granátmi a zásobníkmi všetkých možných druhov. Ja som mal v batohu štyri zásobníky do Bisona a tri do Glocku. Podľa slov jedného z vojakov, jednen zásobník Bisona udrží až šesťdesiatštyri nábojov, a pri rozšírení až sedemdesiat. To ma popravde prekvapilo, hoci som vedel, že Bison má veľkú kapacitu. Preto som si ho predsa vybral.

Ďalej tam ležali poukladané tri veľké, tmavozelené ostreľovacie pušky. Všetky mali na sebe namontovanú optiku, veľkú asi ako menšia bageta. Vedľa nich ležal kôš so zásobníkmi a s nápisom AWP. Usúdil som, že tak sa tie pušky volajú. Keď som sa na to spýtal vojaka vedľa mňa, povedal, že pred vypuknutím Katastrofy boli používané americkými špeciálnymi zásahovými jednotkami, a v tom čase boli používané po celom svete.

Vedľa nich bolo na kope naukladaných asi tridsať viest, ktoré vyzerali skôr ako brnenie než ako vesta. Aj na to som sa spýtal svojho vysoko informovaného suseda, a ten ma oboznámil s pojmom kevlar. Vesty naplnené kevlarom tlmia nárazy striel. Nie je to síce nepriestrelné, ale ako ochrana proti pár strelám postačí. Navyše ma upozornil, že po pár stlmených nárazoch bude tá vesta len bezvýznamnou príťažou, takže si ju treba buď vymeniť, alebo vyhodiť. Spýtal som sa ho, či aj ja takú dostanem. On na chvíľu odbehol  ku okienku do kabíny, a po chvíli sa vrátil s tým, že určite hej. To ma potešilo, lebo sa mi práve zvýšili šance na prežitie.

Asi po šiestich hodinách cesty, kedy som striedal spánok a bdenie, som počul prudké škrípanie bŕzd a trhlo ma doprava. Keď som sa zbieral zo zeme, aby som zistil, čo sa deje, všimol som si, že niektorí vojaci si na seba obliekajú kevlarové vesty. Inštinktívne som siahol do ruksaka po môj Bison, a uistil sa, že je zaistený, aby som náhodou nevystrieľal polku zásobníku do niektorého z vojakov. Obrátil som sa na vojaka, ktorý mi robil spoločnosť celú cestu, na Rogera.

"Čo sa deje? Prečo stojíme?" spýtal som sa ako malé dieťa, ktoré prvýkrát zažilo zastavenie cestou vlakom. Pripomenulo mi to výlety s otcom do susedných miest. Aj po dvadsiaty raz to bol pre mňa úžasný zážitok, na ktorý som spomínal až do toho nasledujúceho.

"Práve sme objavili jeden zo vzdorujúcich kempov. Veliteľ zvažuje, že by sme mohli podniknúť nájazd a vziať si nejaké palivo. Ak by to vyšlo, a podarilo sa nám to na viacerých miestach, mohli by sme mať dostatok paliva na prechod až do polovice Strednej Ameriky," povedal Roger, zatiaľ čo si zapínal vestu na chrbte.

"Nie je to nebezpečné?" opýtal som sa, "určite budú ozbrojení, a hliadky majú určite tiež v plnej prevádzke."

Roger sa uškrnul. "Celá táto cesta je nebezpečná," povedal, "s podobnými vecami sme počítali už od začiatku. Neboj sa, chlapče, všetku prácu prenecháte nám. Vy len tak maximálne odnesiete zo dva kanistre benzínu," dodal, otočil sa, a šiel smerom ku košom s granátmi.

Otočil som sa na Keylu. Mne nerobilo príliš veľký problém ísť vziať zopár zásob, ale nevedel som, či by zvládla ísť dovnútra nepriateľskej základne, a prípadne čeliť nejakým nepriateľom. Nebola na to proste stavaná. Podišiel som teda k nej. Sedela na deke z hnedej kože a hrala sa s tmavohnedými vlasmi. Mala už oblečenú vestu, takže som predpokladal, že ju už niekto oboznámil s plánom.

"Hej, Keyla," prihovoril som sa jej, keď vojaci už vyskakovali von, "zdvihni sa, musíme ísť. Potrebujeme nejaké palivo, tak sa ideme vlúpať do kempu."

Keyla zdvihla hlavu a zahľadela sa mi do očí. Jej lesklé zelené oči sa mi zarývali do duše, a hľadali aspoň kúsok istoty, o ktorý by sa mohli oprieť. "Neučili nás náhodou že kradnúť sa nemá?" spýtala sa ma potichu.

"Keyla," začal som, "títo ľudia nás napadli. To oni..."

"Viem čo urobili," prerušila ma, a postavila sa, "možno aj kvôli nim sa dostal dovnútra ten hnusný vírus. Možno kvôli nim mi ochorela sestra," povedala. Chcel som jej povedať, že je to nepravdepodobné, a že ten vírus by sa dovnútra dostal aj tak, ale radšej som držal jazyk za zubami, a len som prikývol.

"Presne tak," povedal som, "takže by ti nemalo byť ľúto ich obrať o trocha benzínu, nie?"

V jej očiach sa zrazu objavilo také odhodlanie, ké som v nej ešte v živote nevidel. Trochu sa pousmiala a zobrala si zo zeme brokovnicu. Opätoval som jej úsmev a šiel som sa prezliecť do vesty.

Keď som vyšiel vonku, všetci tam už čakali, zoradení do polkruhu. Pred nimi stál podplukovník Weilington a v ruke držal M4A4.

"Vážení, toto je prvý záťah tejto misie, a preto si želám, aby sa všetci držali plánu. Takže, prebiehať to bude nasledovne: Štrnásti vojaci pôjdu k hlavnému vchodu odviesť pozornosť, zatiaľ čo zvyšok sa infiltruje do skladu a ukradne palivo a poprípade muníciu. Keď sa dostaneme naspäť k vozidlu, vojak Roger vypáli z AWP. To bude slúžiť ako signál pre vojakov pri vchode, aby sa vrátili. Použité na to budú dymové a omračujúce granáty. Všetci rozumiete?"

Všetci prikývli, lebo sme nemohli byť moc hluční.

"Výborne. Takže operácia získanie paliva je v plnom prúde!" povedal podporučík a presunul sa do zadnej časti kempu. My sme ho nasledovali.

Veľmi som si želal, aby všetko išlo podľa plánu, a ono naozaj išlo! Vošli sme dnu, podporučík a Roger vzali kanistre a podali nám ich, nech ich zanesieme ku transportéru. Ja, Keyla, Max a dvaja ďalší dobrovoľníci sme dokopy preniesli asi pätnásť kanistrov predtým, ako podporučík vypálil z pušky. Po chvíli sa ozvali dymové granáty a zjavili sa vojaci. Nikto nezomrel, takže po ceste preč všetci hulákali a radovali sa. A naše šťastie trvalo až do štvrtého tábora, niekde na juhu krajiny.

Všetci si už mysleli, že šťastie nám znova poslúži. Vojaci išli odviesť pozornosť a my sme išli do skladu. Lenže ako som prechádzal dverami provizórneho stanu, niekto ma chytil za rameno. Vykríkol som, ale chladný, kovový povrch vojenského bajonetu ma prinútil zavrieť ústa.