KRYT

-13-

Celý transportér nadhodilo, keď sme už asi po stý raz zišli z už aj tak rozbitej cesty. Sedeli sme so zviazanými rukami na podlahe transportéru, samozrejme, bez dek, keďže tie si zabrali vojaci z tábora. Poniektorí si prezerali naše zbrane a muníciu, pre prípad že by sme niečo chystali. Popravde, nič také mi ani nezišlo na um. Ľudia z táboru boli v počtovej aj silovej presile. Nemali sme šancu prebrať kontrolu nad transportérom, a dostať sa z neho tiež nebolo možné, keďže dvere boli zamknuté. Nezabudli nám zhabať ani vysielačky, keby sme chceli zavolať posily. Pochybujem, že by nás našli, ale aj tak by sa hodilo oznámiť im, že misia sa nevydarila.

Kiež by sme nikdy nezačali vykrádať tie kempy. Mohli sme prejsť ku pobrežiu a odtiaľ prejsť nejako inak, možno loďou. Mali by sme zásoby, zbrane, aj funkčný transportér. Teraz nemáme nič. Sme väzňami vo vlastnom dopravnom prostriedku a nemáme nič. Ani zbrane, ani muníciu, a jedného člena tímu. Ešte stále nedokážem ten obraz dostať z hlavy. Rogerova vyblednutá tvár ma bude strašiť asi až do konca života, alebo dovtedy, kým mi pred očami nezomrie ďalší človek na ktorom mi záleží.

Nie. To nedopustím. Nedovolím nikomu, aby ublížil mojim priateľom. Za to kľudne položím aj život. Jeden mŕtvy v našich radoch je dosť. Nikto viac.

Zovrel som ruky do pästí. Naozaj musel niekto zomrieť aby som sa na to odhodlal? Naozaj som nemohol nič urobiť aby som zachránil Rogera? Dúfal som, že odpoveď je nie, ale nemohol som sa zbaviť toho pálčivého pocitu v hrudi, ktorý ma nenechal prejsť na iné myšlienky.

Cestovali sme nenormálne dlho, a moje sprosté výčitky ma nenechali zaspať. Tak som iba ležal na železnej podlahe a každých pár minút menil polohu. Raz som sedel, raz ležal, dokonca aj stál. Nedokázal som sa zbaviť tých pocitov viny, hoci sa ma už aj Max snažil ukľudniť, že som nemohol nič urobiť. Nejako extra to nepomohlo, tak som si zase iba ľahol. Neviem, či mi nejakým zázrakom pomohlo Maxova reč, alebo som bol len unavený, ale po asi desiatich minútach som upadol do bezsenného spánku.

Prebudil som sa na silné trhnutie transportéru. Vyletel som pár centimetrov do vzduchu a potom som dopadol na tvrdú kovovú zem. Všimol som si, že skoro všetci vojaci spia, až na jedného, ktorý pozeral s privretými očami do prázdna. Poobzeral som sa okolo a zbadal som podporučíka, ako o niečom debatuje s iným vojakom, samozrejme pošepky. Obrátil som hlavu viac doprava. Max sedel so zaklonenou hlavou a chrápal. Síce bol celkom potichu, ale vo vnútri kovového transportéru sa to ozývalo ako hromobitie. Zvyšok vojakov bol hore, a pozerali sa smerom k podporučíkovi. Naľavo odo mňa sedela Keyla. Bielka očí mala popretínané červenými žilkami, ktoré v kombinácii s jej zelenými očami vyzerali ako oči nejakej šelmy. Keby nevyzerala tak zronene, zrejme by som sa aj zľakol.

Zrovna som sa jej šiel pošepky prihovoriť, keď nadhodilo celý transportér. Ale nie o pár centimetrov, ale niekoľko metrov. Všetci v transportéri sa ocitli na moment vo vzduchu. Zachytil som niekoľko vystrašených grimás, a potom som už len narazil o chladnú kovovú zem.

"Elliot, rýchlo, vstávaj!" kričal nado mnou Max z plných pľúc. Rýchlo som sa zdvihol na nohy, ale skoro som sa znova prevrátil. Z uhlu pohľadu som usúdil, že transportér prevrátilo. Vojaci, ktorí nás strážili, ležali na zemi, a poniektorým z hláv vytekali prúžky krvi. Niektorí naši vojaci dopadli rovnako. Rozbehol som sa k východu, ktorý vlastne tvorila diera v dne transportéru. Keď som sa blížil k nemu, zacítil som olej. Ale nie obyčajný motorový. Jedinú spomienku na taký zápach mám z dňa, kedy mi horela pod nohami zem.

"Ten transportér vybuchne!" zakričal som smerom k ľuďom, ktorí pomáhali pri otvore, "musíme ujsť! Hneď!"

Podporučík sa poobzeral po vnútri transportéru, potom sa odvrátil. "Nie je žiadny dôvod, aby sme tu zomreli všetci," povedal potichu. Otočil sa smerom k otvoru, rýchlo zasalutoval a odviedol nás smerom preč.

Bežali sme pozdĺž štrkovej cesty, čo nám sily stačili. Zistil som, že to, čo som počul v transportéri, bolo naozaj hromobitie. Obloha bola tmavosivá a všade šľahali blesky. V jednej chvíli sa zvuk hromu zmiešal s ohlušujúcim výbuchom zozadu. To nemohlo byť nič iné než transportér. Cítil som hrozný smútok, lebo v priebehu dvoch dní sme prišli o viac ako polovicu tímu. Momentálne nás bežalo osem. V transportéri nezostal žiadny dobrovoľník, a to ma aspoň tešilo.

Podporučík zrazu zastal a s ním aj zvyšok tímu. Prebehol som dopredu, aby som sa spýtal, prečo stojíme, ale potom som si všimol prečo. V ceste sme mali prekážku, ktorú sme nemali ako zdolať.

More.