KRYT

-1-

Keď sa začala Katastrofa, všetci v Danveri boli buď v práci, v škole alebo doma. Všetci si mysleli, že toto bude ďalší normálny deň.

Aj ja som si to myslel. Vtedy, keď sa to všetko udialo, som bol doma. Vyučovanie nám skončilo predčasne, pretože pán učiteľ Matthews ochorel a zabudol to oznámiť, takže si nemohol vybaviť náhradu. Všetky deti sa tešili, vrátane mňa, veď kto by nechcel o hodinu voľna naviac? Zobral som si knihy, odložil ich do skrinky a pobral som sa domov. Nanešťastie, keďže sme sa dostali zo školy skôr, tak som mohol buď čakať hodinu na autobus , alebo som mohol ísť domov sám. Mal som to dosť ďaleko, ale predstava že hrám na počítači bez maminho "vypni to a choď sa učiť", ma presvedčila.

Kráčal som pomedzi paneláky a rozmýšľal, čo si zahrám skôr keď prídem domov, keď ma zaujala reportáž na obrazovke vo výklade jedného obchodu. Bol tam záber z lietadla na nejaký ostrov, na ktorom zrejme vybuchla sopka. Zaostril som sa na zvuk, ale prepočul som názov ostrova. Vyzeralo to, že sa nachádza niekde v Tichom oceáne, a to ma trocha upokojilo. Odvrátil som sa a začal znova kráčať. Zdalo sa mi, že je v meste nejako málo ľudí, ale to asi bude tým že sú všetci v práci.

Po chvíli do mňa spredu narazil prekvapivo silný vietor. Taký som ešte v Danveri nezažil. Vietor zadul znova, tentoraz silnejšie, až ma skoro zrazil z nôh. Obzeral som sa okolo. Ľudia vyzerali zmätene, jedna žena dokonca kričala. Vietor silnel a silnel. Niektorí ľudia už boli na kolenách, aby zmiernili odpor a udržali sa na mieste. K vetru sa postupne pridávali aj čiastočky prachu a piesku. Teraz už bolo počuť krik odvšadiaľ, ľudia stále bojovali s náporom, iní sa schovali do áut. Stromy na bokoch ulice sa pod náporom vetra a piesku ohýbali do nenormálnych uhlov, niektoré sa už zlomili alebo boli vytrhnuté. Vietor už zosilnel natoľko, že posúval autá na ulici, napriek tomu, že mali zatiahnutú ručnú brzdu. V meste panoval absolútny chaos. Krik ľudí sa miešal so zvukom rozbíjajúceho sa skla a lámania stromov. Všade po zemi boli zrnká piesku, a čím viac som sa snažil vzoprieť vetru, tým viac ma posúval dozadu.

Musel som niečo spraviť. Nemohol som tam len tak stáť a čakať, kým ten vietor zosilnie natoľko, že ma odfúkne. Musel som sa niekde skryť. Začal som skenovať okolie, či nenájdem nejakú stabilnú budovu. Nakoniec som sa rozhodol prejsť ku starej murovanej pošte, ktorá tam určite bola od devätnásteho storočia. Malá hrubé tehlové steny, tak som predpokladal, že ako kryt mi postačí. Začal som kráčať pomalými krokmi smerom ku nej. Zo všetkých síl som sa snažil nespadnúť, tak som ešte trochu spomalil. Okolo mňa lietali strany z novín a listy zo stromov. Sem tam popred mňa preletel aj konár. Pomaly som sa dopracoval až do uličky za poštou a skoro som sa zvalil na bok, keďže som už nemusel čeliť náporu vetru. Spadol som na štyri a prerývane dýchal.

Zrazu sa spoza mňa ozval zvuk ohýbajúceho sa kovu, taký ohlušujúci, že som si musel zakryť uši. Chcel som sa otočiť a zistiť, čo bolo zdrojom toho zvuku, no keď som sa otočil, niečo ma odholdilo dozadu.