KRYT

-19-

Čo najrýchlejšie som odvrátil hlavu a presunul sa ďalej od rohu chatky, za ktorou sme sa s Nicky skrývali. Možno som zaspätkoval až príliš prudko, lebo som do nej chrbtom narazil.

"Čo sa deje, Elliot? Je tam niekt..."

Prerušil som ju, keď som jej dal ruku na ústa a priložil si prst na svoje. Zrejme pochopila, lebo sa pomaly skrčila a stíšila hlas.

"Kto je tam?" spýtala sa ma šeptom, zatiaľ čo skladala Keylu na zem. Vyrozprával som jej, ako sme sa dostali do zajatia vo vzdorujúcom tábore, aj o našom pokuse o útek. Rozprával som dosť detailne, takže sa ma za celú tú dobu nič nespýtala. Keď som skončil, iba na mňa chvíľu pozrela a prikývla. Očakával som, že po všetkom, čo o madam Rose vie, si tu sadne a pokúsi sa vymyslieť nejaký plán, stratégiu, proste niečo, čo by sme mali v tejto situácii urobiť, keďže sme nemohli len tak vbehnúť do dediny a začať po všetkých strieľať.

Ale asi som ju precenil. V momente, keď som sa oprel o stenu, mi zobrala brokovnicu z ruky a začala ju nabíjať. Chvíľu som na ňu len nemo hľadel, ale potom som ju chytil za rameno a odvliekol ďalej od rohu chatky.

"Zošalela si?" povedal som tak výrazne, ako mi to šepot dovolil. "Nehovor mi, že tam chceš vbehnúť sama, s jedinou brokovnicou, keď nevieš koľko ich tam je a či sú ozbrojení! Myslíš si, že madam Rose by sa tu prechádzala len tak? Sama? A bez nijakej zbrane? Nebuď hlúpa, to nemôžeš spraviť!"

"Ukľudni sa braček," povedala pošepky, "nie som sprostá, jasné že tam nebude sama. Nechcela som tam vybehnúť, len som sa pozerala, koľko mám so sebou nábojov."

Uľavilo sa mi, že nemusím svoju sestru odhovárať od samovraždy. Niekde vnútri som bol aj tak presvedčený, že by to Nicky nikdy neurobila, že by nemala odvahu postaviť sa sama proti presile. No vedel som aj, ako veľmi dokáže niekoho koniec sveta zmeniť. A najmä ak v ňom žije takmer tri roky.

"Tak čo teda urobíme?" opýtal som sa potichu sestry, ktorá kontrolovala, ako sa darí Keyle. Kľačala pri nej a držala jej na hlave ruku, dlhšie než zvyčajne.

"Znova jej stúpla teplota, a trocha ťažšie dýcha. Takže musíme niečo urobiť, a rýchlo. Poď bližšie," povedala a naznačila rukou, nech prídem k nej. Z puzdra na opasku vytiahla veľký vojenský bajonet, trochu obhorený a s jemne pokrivenou čepeľou. Náramne mi pripomínal ten, s ktorým sa ma madam Rose pokúsila podrezať. Prehodila si ho čepeľou k sebe a podala mi ho.

"Budeš musieť zostať tu s Keylou, či ako sa volá," povedala, "niekto ju musí strážiť, a so sebou ju zobrať nemôžem, boli by sme príliš nápadní. Potrebujem sa len dostať pár domov dopredu, tam sú uložené lieky. Zopár ich zoberiem a môžeme ich dať Keyle, zatiaľ čo my vymyslíme, ako vyčistíme túto dedinu. Viem, že od teba asi budem žiadať moc, ale ak niekto príde spoza rohu, neboj sa brániť tým nožom čo som ti dala. Posledná vec, ktorú chcem je, aby ťa tu niekto zabil. Zvládneš to tu?"

Nevedel som, čo mám povedať. Videl som, že Nicky mi verila, ale ja som ešte nikdy nezabil človeka nožom. Pravda, pár ľudí som zrejme zastrelil behom obrany Krytu, ale to je iné, ako zabiť niekoho nožom. Popravde som naozaj nechcel zostať sám za chatkou len s nožom, ale vedel som, že tie lieky potrebujeme.

Nicky, akoby vedela vycítiť moju neistotu, ma chytila za ruku a povedala:

"Neboj sa, budem ťa sledovať. Ak by sa k tebe niekto blížil, dám ti vedieť. Hodím do teba kameň alebo dačo také," uškrnula sa a udrela ma do pleca, "a teraz už vezmi ten nôž a choď strážiť ten druhý roh."

Trochu som sa pousmial a urobil som, ako mi prikázala. Vzal som nôž a pobral som sa k rohu chatky. Otočil som sa, a Nicky už nebolo.

Vtedy som zažil najdlhších päť minút v mojom živote. Pripadalo mi to ako týždeň, kým som čakal na Nicky. Prechádzal som s napätými ušami od jedného rohu k druhému, aby som sa uistil, že sa nikto neblíži. Niekedy sa mi zazdalo, že som videl pohyb, ale väčšinou to bol buď vietor alebo nejaké zviera.

No po piatich minútach som skoro dostal infarkt. Začul som výstrel. A potom ďalší. A ďalší. Nemohol som váhať. Pevne som zovrel nôž a rozbehol sa za dom kde som naposledy videl Nicky. Prebehol som za roh a uvidel som radu domov odzadu. Za posledným som zbadal Nicky, skrčenú, ako prebíja brokovnicu. Rozbehol som sa k nej. Na polceste k nej si ma všimla. Najskôr vyzerala naštvane, asi preto, že som ju neposlúchol a nezostal strážiť Keylu. No potom sa na jej tvári zjavil iný výraz.

Vyplašený výraz.

Najskôr som ju nechápal, ale potom ma niekto zdrapil za krk a pritlačil mi na spánok hlaveň zbrane. Spoza seba som začul ženský hlas, ktorý sa zasmial a povedal:

"Táto situácia je mi nejaká povedomá."