KRYT

-7-

Niekoľko posledných dní sa v kryte vznášala pochmúrna atmosféra. Ľudia chodili navštevovať svojich blízkych do nemocničných oddelení, aby ich trochu rozveselili a dodali im istotu. Nebol som si istý, či to malo nejaký efekt, ale keď som prechádzal okolo nemocničného oddelenia, keď som išiel do práce, začul som krátke, sotva počuteľné vzlyky.

Od útoku už prešli tri dni a ja som sa z toho stále spamätával. Často som sa v spánku budil, lebo ma strašili nočné mory, ako horím zaživa. Nie je to nič príjemné. Párkrát sa mi stalo, že som kričal tak hlasno, že ma prišli skontrolovať strážnici z oddelenia bezpečnosti. Po pár planých poplachoch ich to asi prestalo baviť, tak mi dali prášky na spanie. Nočné mory to síce neodradilo, ale aspoň som si už pri prebudení nešiel vykričať pľúca.

Na štvrtý deň pri raňajkách som sa stretol s Maxom a Mayou. Posledných pár dní som ich moc nevídal, a od útoku sa na raňajkách Max ukázal len raz, a Maya vôbec. Nemal som chuť to riešiť, už som mal dosť nanič náladu, a nepotreboval som mať na krku aj ich problémy. No teraz som ich videl oboch: sedeli pri trojmiestnom stole, a o niečom debatovali. Pobral som sa k nim. Nie že by som nechcel byť najbližší mesiac sám, to nie, ale pokiaľ som nechcel jesť na zemi, nemal som moc na výber. Nakoniec, možno sa rozprávajú o nejakom dobrom filme, a to by bolo vítané rozptýlenie.

"Čaute," pozdravil som ich, a sadol som si na voľnú stoličku. Max práve dojedol hrianku, a Maya jedla ovsené vločky. Ja som mal na tanieri všeličo, ale nemal som chuť sa ničoho z toho ani dotknúť.

"Čau Elliot," povedal Max s plnými ústami, takže mi zopár omrviniek vletelo do jogurtu. Mohol byť akýkoľvek dobrý kamoš, ale keď niečo jedol, polovica z toho mu vyletela z úst. Preto väčšinou sedím pri stole vedľa neho, nie oproti.

"Ahoj," pozdravila ma Maya, a venovala mi krátky úsmev, predtým čo si odpila z pohára s džúsom.

"Zrovna som Mayi hovoril, že vedenie sa chystá oznámiť riešenia tejto novej krízy," začal Max, a našťastie nemal nič v ústach.

"Vyhlásiť riešenia?" spýtal som sa, "kedy?"

Max otvoril ústa, ale prerušila ho znelka, ktorá znela z rozhlasových reprákov, keď sa vysielalo nejaké dôležité oznámenie. Všetci boli zrazu otočení na obrazovku na stene, na ktorej sa objavila tvár poručíka Abrahamsa, ktorý prednášal oznámenia.

"Vážení obyvatelia Krytu," začal, "určite ste už uvedomení o stave v našom Kryte, a uisťujem vás, že na riešení pracujeme. Naši technici zaznamenali rádiovú aktivitu v oblasti Južnej Ameriky, vychádzajúcu z jednej z dažďových pralesov. Domnievame sa, že sa tam nachádza vládne výskumné stredisko. Ako iste viete, od našej vlády sme nepočuli nič za posledných pár rokov. Ich ústredňa sa nachádza v Antarktíde, čiže hľadať ich nepripadá do úvahy. Snažili sme sa ich kontaktovať pomocou rádiových správ, ale bezvýsledne. Buď blokujú všetky signály, alebo jednoducho neodpovedali. Piontou je, že možno pracujú na výrobe vakcíny proti vírusu, ktorý postihol skoro celú Ameriku. V prípade, že nie sme prvý kontinent, ktorý bol zasiahnutý týmto vírusom, je možné, že vakcínu už majú, ale nevedia, že sa vírus presunul na druhý kontinent. Keďže sa strediská nedajú kontaktovať, rozhodli sme sa naplánovať výpravu, ktorá sa dostane až do Južnej Ameriky, a pokúsi sa nájsť výskumné stredisko. Bude sa skladať z niekoľkých našich najlepších vojakov, plus prijímame dobrovoľníkov. Výprava odchádza za dva dni, dovtedy máte šancu sa prihlásiť. Jedlo a zdravotné prostriedky budú..."

Nedopovedal vetu, lebo ho prerušil ostrý zvuk rinčania kovu o podlahu, ktorý vyšiel spoza mňa. Prudko som sa otočil a zbadal som Mayu, ako leží nehybne na zemi.

* * * * *

Nikdy som sa necítil tak bezmocne, ako keď som čakal pred vchodom do operačného sálu, a čakal na nejaké novinky od doktorov. Neviem, koľko som tam stál, ale pripadalo mi to ako hodiny. Aj pri tom najtichšom zvuku som sa strhával v nádeji, že ma nejaký z doktorov príde vytrhnúť z beznádeje. Max stál vedľa mňa a poklepával nohou o zem. Myslel som si, že mu vykrútim krk, ak hneď neprestane, ale vtedy vyšiel zo sály doktor a mňa skoro porazilo.

"Môžete ísť dnu, ale najskôr si nasaďte tieto," povedal, podávajúc nám dvojicu lekárskych rúšok. Prevliekol som si ju cez hlavu a vtrhol do miestnosti. Maya sedela na posteli a rozprávala sa s doktorkou. Rozbehol som sa k nej. Chcel som ju objať, ale doktorka ma zastavila tesne pred posteľou.

"Opatrne," povedala cez rúško, "je práve po zákroku. Mala by oddychovať."

"Čo sa jej vlastne stalo?" opýtal sa Max, ktorý mi nakúkal cez rameno. Ja som sa obával odpovede, ale musel som to počuť.

"Bohužiaľ, vaša kamarátka chytila ten vírus, ktorý tu koluje. Spôsobil u nej paralýzu organizmu, a preto spadla a nehýbala sa. Ešte nie sú známe budúce účinky, ale povedala by som, že na najbližší týždeň je v bezpečí."

"Môžeme sa porozprávať?" spýtal som sa rýchlo, takmer prerušujúc doktorku v reči.

"Áno, ale pre istotu sa nedotýkajte. Nevieme ako sa ten vírus šíri," povedala a odišla.

Podišiel som k Mayi a zahľadel sa na ňu. Z ruky jej vychádzal všelijaké hadičky a odvody, a bola napojená na infúziu.

"Ako ti je?" opýtal som sa potichu.

"Bolo mi aj lepšie," odvetila. Vykašľal som sa na to, čo mi povedala doktorka a chytil som ju za ruku.

"Bude to fajn," zašepkal som, "sľubujem."

Maya sa usmiala zatvorila oči a oprela sa o vankúš. Pustil som jej ruku a vyšiel som z miestnosti s Maxom v pätách. Neplánoval som porušiť sľub. V tej chvíli som presne vedel, čo mám robiť. Obrátil som sa na Maxa, čo ho prinútilo zastaviť.

"Musíme niečo urobiť," povedal som, "idem sa prihlásiť na výpravu ako dobrovoľník."