˙Dangerous couple˙

IX.

Prešli ešte len tri dni. Každou sekundou sa Taeho pokúšam presvedčiť, že som v poriadku a kľudne môžme ísť. No aj keď som si to nechcela pripustiť, pravda to nebola. Ten bok tak neskutočne bolel. Každým pohybom, ktorý som spravila, mi do boku vystrelila bodavá bolesť. Aj napriek mojej kamennej tvári, teda som sa o ňu aspoň pokúšala, to zrejme postrehol.
Situácia medzi nami bola už aj tak, dosť zvláštna. Zo začiatku som sa naňho nemohla ani pozrieť, po tom čo som sa dozvedela. Aj napriek jeho snahe presvedčiť ma, že ja za nič nemôžem, som veľmi dobre vedela pravdu. Veď som ich zabila. JA! Tak o čo sa ksakru snaží?!
Teraz sa ho už tak nestránim, no stále sa cítim previnilo. Možno raz ma to všetko prejde, a ja budem ako predtým, no do smrti si budem pamätať že som to bola JA.
Keď si na chvíľku prestanem všímať tohto všetkého, aj tak je to medzi nami zvláštne. Ako som povedala. Je to iné ako vtedy. Mám pri ňom zvláštny pocit, ktorý som ešte nezažila. Pri nikom.

Za tie tri dni, som spoznala už aj ostatných. A samozrejme, konečne aj ich mená.
Zo začiatku, sa ku mne nesprávali dvakrát najmilšie okrem Kookieho. Predsalen ani ja by som sa tak nesprávala, keby som vedela to, čo oni. Čo som spôsobila. No ich vzťah ku mne sa pomaly zlepšoval. Snažili sa cez do preniesť. Cez to, cez čo ja, som nemohla. Pomaly sa ma prestávali strániť a aj rozhovorov so mnou.
Až na jedného.

Práve som vchádzala do telocvične so zámerom potajme si zacvičiť. Tae nechcel aby som sa akokoľvek namáhala s tým bokom...
Vošla som, a keďže bolo už po desiatej večer, myslela som si, že tu nikto nebude. No mýlila som sa...

Stála som pred Jiminom a jeho hnusným pohľadom.
"Čo tu chceš?" vyprskol hneď. "Ja, nooo...len som si prišla zacvičiť." dostala som zo seba a ukázala na boksovacie vrece. "Ale asi pôjdem." ukázala som za seba, a už sa otáčala. "To by si mala." poznamenal.
Tak fajn...
"Čo máš za problém? Ty jediný si ku mne stále hnusný." otočila som sa späť na neho. Avšak bola som mu za to vďačná. Za to, že bol ku mne hnusný.
"Ty sa ešte pýtaš? Nechápem ostatných ako sa k tebe môžu správat tak dobre." odfrkol si.
"Ja som ich o to nežiadala." oponovala som mu. "Ale Tae áno. Neviem či je to stále len kvôli jeho žiadosti alebo už kvôli ich samotným rozhodnutiam, no Tae ich žiadal." zvýšil hlas. Čože? Nechápavo som naňho pozrela.
"Hah.. Áno. Netvár sa tak. Proste to prijmi ako to je. Avšak môžeš byť rada. Pomaly si ťa obľubujú. No nieje to super?" odfrkol. "To som nikdy nechcela." zahnala som sa po ňom.
"Ale určite! Len to priznaj. Aj po všetkom čo si spravila, chceš aby na to zabudli a odpustili ti to."
"Nechcem."
"Ako sa vôbec môžeš pozrieť na Taeho. Najprv zabiješ jeho rodičov, potom chceš aj jeho. Stratila si pamäť a hádžes to na Jae-ho."
"Ani nevieš aké je to pre mňa. Tae je pre mňa najdôležitejšia osoba na svete. V celom mojom živote. Nikdy by som mu nič nespravila. Teraz už určite nie. "
Rany lietali každým našim úderom..
"Ale už si niečo spravila...
Niesom ako ostatní. Ja ti to nikdy nezabudnem a neodpustím." zavrčal a znova nepriahol ruku.
"A ja ťa o to aj žiadam!" skríkla som. Slzy som už naďalej nedokázala zadržať a hodila sa na zem.
"Čože?" zastavil útok a nechápavo na mňa pozeral.
"Je mi nanič keď vidím ako sa cez to všetci prenášajú. Ale ja sama to nedokážem. Nedokážem si odpustiť to, čo som spravila. A tak ťa žiadam aby si mi to neodpustil. Aspoň jeden nech mi to neodpustí. " zvlykla som a rozvalila sa na zem už úplne. Vydýchavala som práve ukončeny súboj.
Počula som ako sa zasmial. "Takto teda fajn. Platí... Neodpustím ti to." výstrel ku mne ruku. Naprv som naňho len pozerala a snažila sa to celé pochopiť, no potom som takisto vystrela ruku. "Ďakujem." potriasla som tou jeho. Pustil moju ruku a zvalil sa vedľa mňa. Taktiež sa vydýchaval.
"Čo sa práve stalo..." nechápavo som sa ho opýtala. "Povedzme, že boli isté veci, ktoré som od teba chcel počuť. A počul som niečo ešte lepšie. Nemyslel som si, že by si mohla mať takúto požiadavku." odpovedal.
Už som len mlčky prikývla a ďalej sme vedľa seba ležali na príjemne studenej zemi.

"Mimochodom. Ako je to medzi tebou a Taem?" opýtal sa zrazu. "Hmm? Ako to myslíš?" otočila som naňho hlavu. "No vidím, že je to medzi vami divné. A nie kvôli tomu..."
Trochu ma táto otázka zarazila, no predsa som sa zmohla na odpoveď. "Vlastne neviem. Máš pravdu, že je to divné. Vždy keď sa naše pohľady stretnú, jeden s nás ten svoj rýchlo odvráti. V jeho prítomnosti sa cítim dosť nesvoja. A ešte k tomu aj ten divný pocit v podbrušku. Trochu ma to začína desiť. Dúfam,že to nieje nejaká choroba. " zamračila som sa. A v tedy sa neskutočne rozosmial. "Nie neboj.. Proste ho máš rada." povedal pomedzi smiech. "Veď áno. To je jasné. Ale čo to má spol..." začala som. "Myslím že ho máš inak rada."prerušil ma." Že ho miluješ. " posledné slovíčko len naznačil ústami. "Č-č-čo? N-nie. To nieee....... Č-či?" koktala som zo seba.
Musela som mať vážne divný výraz, pretože sa znova rozosmial.

"No nič. Poďme." postavil nás a viedol preč z telocvične. Zrejme by som bez jeho vedenia nespravila ani krok. V hlave som totiž mala stále to, čo mi povedal.
Žeby mal pravdu? Žeby som ho vážne... milovala ?

_________________________________