˙Dangerous couple˙

V.

"Mee!" počula som hlas plný radosti. Bežal ku mne chlapec. Tvár som mu však nevidela. Bola zahmlená.
Keď bol pri mne, mala som pocit pokoja. Pri ňom som sa cítila v bezpečí.
"Mee? Čo je? Ty nikdy niesi takáto tichá." zasmial sa a štuchol ma do ramena.
Nedokázala som nič povedať ani urobiť. Užívala som si prítomnosť tohto neznámeho.
"Noták Mee," zasmial sa znova, "ja viem čo potrebuješ." cítila som v jeho hlase úškľabok. Zrazu som sa ocitla pritlačená na jeho hrudi. Jeho ruky boli obmotané okolo mňa, a ja som cítila jeho teplo. Tento pocit sa mi páčil. Tak bezpečný, nežný a láskyplný. Jeho tričko som stisla v rukách a pritiahla si ho ešte bližšie. Umm..tak príjemná vôňa.

Prebudila som sa na niečom pohodlnom. Bola to niekoho posteľ. Nedokázala som sa vôbec pohnúť. Nevládala som ani otvoriť oči. Všetko ma bolelo a hlavne môj bok. Tak moc bolel.
Zavŕtala som hlavu do vankúša, v ktorom som opäť pocítila tu vôňu. Pousmiala som sa nad ňou, jedinou dobrou vecou v tejto chvíli.
Chcela som ešte spať. Nechcela som byť ešte hore. Ešte nie.
S tou známou vôňou som sa spokojne vrátila do ríše snov.

"Mee, rýchlo inak nás chytia! Polož to a poď." opäť som počula ten úžasný hlas. Poobzerala som sa dookola. Bola som v učiteľskej miestnosti. V rukách som držala tác voňavých koláčov. Položila som ho na najbližší stôl a rozbehla sa za chlapcom.
Utekali sme spolu školskými chodbami okolo tried, v ktorých sa učilo.
"Dali sme to! Som zvedavý ako si na nich pochutnajú. Stavíme sa koľko dní strávia mimo? Mohli by aj na chvíľu uzavrieť školu za nepoužiteľnosť učiteľov." rozosmial sa keď sme vybehli zo školskej brány. "Podľa toho, koľko sme tam do tých koláčov nasypali, to odhadujem na celý týždeň." rozosmiala som sa s ním.

J-Ja som odpovedala? Bol to môj hlas. Vyslovila som to ja, ale aj tak nie... Nebola som to ja.
Je to spomienka? Mohla by byť. Ale prečo teraz? Prečo táto? Prečo nevidím jeho tvár?

Držal ma za ruku a niekam ťahal. Prišli sme do malej kaviarničky. Príde mi to všetko tak známe. Tá kávou a čokoládou nasiaknutá vôňa, ktorá sa roznáša po celej kaviarni. Ľudia, ktorí tu sedeli. Partie kamarátov, zaľúbené páry, pracovníci, osamelci,...

Sadli sme si k stolu a zanedlho prišla čašníčka, ktorá sa len opýtala "To čo vždy?" . Obaja sme prikývli. Kým sme čakali, chlapec si vytiahol plechovku coly. Keď ju otváral, pólka mu vyprskla na stôl. Strašne som sa rozosmiala, kým on sa snažil poutierať stôl a mňa utíšiť, aby sa na nás ľudia tak divne nepozerali. Keď sa mu to podarilo a ja som sa tam len tíško dusila smiechom, potichu sa zasmial, zavrtel hlavou a odpil si z plechovky.

Opäť som sa prebrala stále na tej posteli. Bolesť v boku neutíchla a hrdlo som mala vyschnuté. Pri pokuse pohnúť sa, som zasyčala bolesťou. Poobzerala som sa, a ako vidím, tak po niekoho izbe. Bravo Mee... Nečakané...
Pohľadom som išla po izbe a zastala až na ňom.
Postavil sa zo stola, na ktorom doteraz sedel, a blížil sa ku mne. Stále úžasné, fialové vlasy a pekná tvárička. Hmm, mám pocit, že som ťa našla mladý Kim. Alebo teda vlastne ani nie...to by som pred tebou nemohla ležať na posteli s postreleným bokom. Môj bok...
Spomenula som si na tú noc. Bolo ich sedem. Vyzeralo to dobre, dokým ma jeden z nich nepostrelil. A Kim...ma oslovil menom?!!

Bol už celkom pri mne a chystal sa prehovoriť, no to som mu prekazila. Aj napriek neskutočnej bolesti som po ňom skočila. Podarilo sa mi ho dostať pod seba na posteľ. Napriahla som ruku a zahnala sa. Na moju smolu som bola tak oslabená, že mi ruku chytil akoby to bola rúčka malého dieťatka. Zahnala som sa druhou, no tú mi s takou istou ľahkosťou, taktiež chytil. Zazerala som naňho hnusným, nenávistným pohľadom.
"Bože Mee! Ukludni sa. To som ja, Tae. Pozri, teraz sa ti akurát roztrhli stehy." hovoril káravím tónom. S ľahkosťou ma dvihol a tak ako seba, tak aj mňa postavil.
"O čom dopekla hovoríš? 'to som ja Tae' ako mám ksakru vedieť kto si? Ale vlastne vieš čo? Viem kto si. Vrah mojich rodičov. Ale určite si tam k tomu niekoho poslal. Nebudeš si predsa špiniť tie svoje nóbl ručičky, všakže?" rozkrikovala som sa a máchala rukami všade naokolo, div že som mu jednu neuvalila. Nezastavil ma ani fakt, že som mala už celý bok krvavý. V malých pramienkoch mi krv stekala po nohe dole na zem.
"Mee?" pozeral na mňa vystrašeným a starostlivým pohľadom. "Nepamätáš si? Nepamätáš si na.. MŇA?"
"Čože? O čom to trepeš? Ako by som si ťa mala asi tak pamätať? A aj tak, po nehode pri ktorej si zabil mojich rodičov a div nie aj mňa, si nepamätám absolútne nič, čo bolo predtým." krikla som po ňom. "Ale teba to nemusí zaujímať. Teraz máš predsa možnosť dokončiť čo si začal. Tak nech sa páči. Do toho."
"Vieš čo? Máš pravdu, mal by som to dokončiť." povedal tónom, z ktorého mi tak trochu nahnal strach, a prišiel tesne ku mne. "Dokončím čo som začal. Tentoraz ťa už ochránim!" a už ma zvieral v náručí.
______________________________