Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 1

„S tou školou končím," vyhlásila som rezolútne ráno pri jogurte. Pozorovala som mamu, ako si naliala pohárik a hodila ho do seba. Znechutene som strčila lyžičku do jogurtu a jedla. „Ledva vyplácame nájomné za byt, tak ako si môžeme dovoliť platiť školné? Mám si na to zobrať hypotéku?" Môj hnev narastal a s tým aj rýchlosť slov.

„Zoberiem nadčasy," povedala mama a naliala si druhý pohár. Hodila som jogurt do koša.

„Nenamáhaj sa, už len teraz z teba tiahne. Som zvedavá, kedy sa ti začnú vyhrážať s vyhadzovom," odvrkla som jej a umývala lyžičku. „Tento ročník dokončím a potom začnem chodiť do verejnej školy." Nadskočila som od ľaku, keď mama tresla pohárom o kuchynskú linku.

„V žiadnom prípade! Tvoj otec chcel pre teba lepšiu budúcnosť. Všetky peniaze sme vrazili do tej zasranej súkromnej školy a ty teraz chceš odísť?" zhúkla naštvane.

„Lenže otec je už pol roka mŕtvy a my sa tu zožierame s dlhmi! To by chcel?" skríkla som naštvane a šmarila lyžičku do dresu. Oprela som sa o kuchynskú linku a zavládlo ticho.

„Otec by ti nedovolil prestúpiť, to dobre vieš," zašepkala mama a otvorila fľašu znovu. Vytrhla som jej ju z ruky a obsah vyliala do odtoku.

„Ja si nájdem prácu a ty prestaneš piť. Začnime sa správať ako dospelí ľudia, inak sa z nás otec bude v hrobe obracať. Si lekárka, dopekla! " zahrmela som a schmatla tašku.

Vyletela som z bytu bez slova a brala schody po dvoch. Priam som letela na stanicu metra. Nikdy som nemala dobré vzťahy s mamou, bola som príliš tvrdohlavá a rebelka na to, aby som si s jej povahou sadla. Vždy obviňovala otca, že som to zdedila po ňom. S otcom ma zahlásili do Collinghtonskej súkromnej školy, kde chodili len deti z bohatých rodín, myslela som, že skočím z okna. Lenže chceli pre mňa len lepšiu budúcnosť. Predali sme dom na predmestí a nasťahovali sa do nájmu a otec všetky peniaze investoval do môjho vzdelania. Napriek tomu, že som sa stala v prvom ročníku obeťou šikany, zaťala som sa a bola som vždy v prvej trojke na testoch.

Potom si ma všimol Nathaniel Grant, snáď najbohatšie decko na škole a ako prezident zo mňa urobil člena študentskej rady. Situácia sa obrátila a ja som mala konečne pokoj. Mohla som sa venovať škole, ako to pre mňa otec chcel. Dokonca som si po pár mesiacoch našla pár kamarátiek. Škola bola nádherná, učebne moderné a učitelia sa nám venovali oveľa viacej, ako keď som bola na verejnej škole. Nastúpila som do metra a vytiahla učebnicu. Mali sme dnes prvý test po prázdninách, ale od smrti otca som sa už toľko nevedela sústrediť na učenie. Štvalo ma to, no bojovala som so svojim mozgom až som zaspala večer na knihe. Prepchala som sa na stanicu z metra cez ľudí a vyšla na ulicu.

Čakalo ma ešte šliapanie ku škole. Collinghtonská súkromná škola bola v bohatej štvrti, kde neboli zastávky metra, dokonca tade nechodila ani verejná doprava. Prechádzala som cez trávnatý park a ako vždy som sa s obľubou pozerala na staré a honosné domy. Čím som bola bližšie ku škole, tým viac áut stálo popri ceste a študenti z nich vystupovali rovno pred školou. Keď sa niekomu žije.

Nikdy som nepochopila, prečo ma otec zahlásil práve na túto školu, ale vyhlasoval, že z tejto školy mám veľkú šancu sa dostať na známe univerzity. To bolo asi to jediné, čo som si povedala, že mu splním. Vždy ma zarazili pozdravy od cudzích študentov, ktorí poznali mňa z rady, ale ja som ich nepoznala. Nepoznala som skoro nikoho. Okrem obľúbencov zo študentskej rady a mojej kamarátky Elizabeth, ktorá sa stala mojou pomocníčkou na tejto ceste peklom. Stála som na schodoch a čakala na ňu, keď sa mi do obzoru dostala limuzína. Vystúpil z nej mladý, svetlovlasý muž v školskej uniforme, ktorú si dal ušiť na mieru. Šiel po schodoch, ležérne a nevšímavo, keď jeho hnedé oči spočinuli na mne.