Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 14

Potriasla som hlavou, či sa náhodou nevyparí. Ale on tam ležal a ospalo na mňa pozrel. Ten pohľad by ma dostal, nebyť jeho mierne tmavého oka. Na jazyk sa mi dralo veľa otázok, ale keď som otvorila ústa, nič nevyšlo. Nate si zívol a potom sa poobzeral po izbe.

„Pekná izba," poznamenal a posadil sa. Mala som chuť zaliezť pod perinu, nebyť môjho stavu. Popreťahoval sa a pomaly sa postavil. Rozstrapatené vlasy mu stáli na všetky strany, ale vôbec mu to nevadilo. „Lana, ty sa naozaj nezdáš," zívol si znovu a postrapatil si vlasy.

Nebola som schopná rozmýšľať. Hlava sa mi nehorázne krútila a necítila som sa najlepšie. Cítila som sa pod psa. A ešte horšie. Chvíľu som na neho nemo zízala, až kým som sa nespamätala. Aspoň trochu.

„Vypadni z mojej izby," vyšlo zo mňa na prekvapenie nás oboch.

„Čo?" spýtal sa akoby nepočul.

„Vypadni z mojej izby," zamrmlala som napoly v panike a napoly ešte úplne mimo. Nate zodvihol obočie a otočil sa k dverám.

„Švihni si, nech nepremeškáš školu," ozval sa pred tým, než buchol dverami.

V hlave sa mi rozozvučalo milión zvonov a so skučaním som vyliezla z postele. To nie je pravda. Je škola, Nate tu prespal a ja sa cítim úplne rozšľahane. Doplazila som sa do kúpeľne a pustila na seba studenú sprchu. Blažene som sa oprela o stenu a nechala na seba tiecť vodu. Keď som vyšla z izby už oblečená, zočila som Natea, ako sedí pri barovom pulte a rozpráva sa s mamou. V tom momente sa vo mne nikto krvi nedorezal. Nate sa otočil mojim smerom a hodil na mňa pobavený pohľad.

„Dobré ráno," ozvala sa moja mama tiež pobavene a jedla jogurt. Čakala som nejaký krik alebo výčitky typu Čo tu robí tento chlapec? A ono to neprichádzalo.

„Mali by ste už ísť do školy, kým sa metro nepreplní," povedala mama a otočila sa k Nateovi. „Ďakujem."

„To je v poriadku pani Adamsová. Pekný deň," poprial jej s úsmevom a otvoril mi dvere. Stále som nechápala celú situáciu, ale radšej som nasledovala Natea, keby sa mama rozhodla, urobiť mi v hlave prievan. Aj tak som mala riadny bolehlav.

„Čo to malo byť?" spýtala som sa ho na schodoch, keď okolo nás prefrčal sused a dupal ako slon.

„To mala byť tvoja spokojná mama s novou robotou," povedal mi a otvoril vchodové dvere na ulicu. Slnko ma bolestne oslepilo a stiahla som sa naspäť do tieňa.

„Ja dnes umriem," zamrmlala som porazenecky a po chvíli vystúpila na slnko.

„Neboj, bude to lepšie," povzbudzoval ma a otvoril ďalšie dvere.

Na jeho limuzíne. S mojim spomalený mozgom ma nemohlo napadnúť, že nepôjde metrom. Zaliezla som do vnútra a privítala tmavé okná. Nasadol na druhú stranu a auto vyrazilo. Žalúdok sa mi trochu zhupol, no snažila som to predýchať. Kým mi nalieval vodu, ktorú som neskutočne potrebovala, prezerala som si ho. Prekvapilo ma, že je v čiernych kapsáčoch a na nohách mal kanady. A na oku podliatinu.

„Čo sa ti včera stalo?" spýtala som sa ho hneď potom, čo som vypila celý pohár. Pozrel na mňa, jedno obočie mu vyskočilo hore a zdal sa, že bojuje s protivnou poznámkou. Videla som mu to na tvári.

„Ty si nič nepamätáš?" spýtal sa ma neveriaco.

Pokrútila som hlavou. Zabolelo. Márne som sa snažila na niečo spomenúť. Moja posledná spomienka bola na Natea. V Ericovom objatí. Po chrbte mi prešiel mráz a vyhla som sa očnému kontaktu. Nechcela som, aby mi niečo vyčítal z tváre.