Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 8

Podržal mi dvere kým som vyšla von.

„Myslela som si, že už si odišiel," podotkla som a zastala pred podnikom.

„Napadlo ma, že by som ťa mohol odprevadiť domov." Podozrievavo som si ho zmerala a nakoniec zamierila na metro. Pohol sa zároveň so mnou a tak som zastala a vykoľajene pozrela na neho.

„Ty pôjdeš so mnou metrom?" spýtala som sa trochu neveriaco.

„Metro je sranda," prehodil s úsmevom a vykročil ďalej. Šla som kúsok za ním a pozerala na neho. Toto je ten Nathaniel Grant, ktorého poznám zo školy? Ten psychopatický magor, čo sa s nikým nebaví a keď otvorí ústa, tak šteká ako nazúrený pes? Zastavil a počkal na mňa.

„Čo tak na mňa pozeráš?" spýtal sa zvedavo, keď sme zostupovali po schodoch.

„Len sa sama seba pýtam, kto si," povedala som ironicky, načo sa zasmial.

„Nathaniel, predsa ma poznáš." Zastavili sme pri koľajach a pokrútila som hlavou.

„Teba nepozná nikto, Nathaniel. S nikým sa predsa nebavíš," pripomenula som mu pobavene, načo sa zatváril rozladene.

„A s kým by som sa tam asi tak bavil?" spýtal sa znechutene, až som zodvihla obočie.

„To vyznelo dosť povýšenecky," poznamenala som vyčítavo. Pobavene sa na mňa pozrel.

„Vážne? To hovorí tá pravá. Povedz mi, koľko máš pravých kamarátov na škole?" Nastúpili sme do metra a postavili sa k dverám. Pokrútila som hlavou pobavene a pozrela sa okolo seba. Metro bolo poloprázdne na túto hodinu. Obrátila som sa naspäť k nemu, no on ma celý čas sledoval.

„Rozdiel medzi nami je v tom, že ty sa usmeješ a všetci chcú byť v tvojej blízkosti. Moja existencia by ostala nepovšimnutá."

„To je naozaj taký úspech, keď za tebou ľudia utekajú a ponúkajú ti priateľstvo?" spýtal sa ma ironicky. „A koľkí z nich to myslia úprimne?"

Pokrčila som plecami a pozrela do tmy vonku.

„Naše svety nie sú až tak odlišné," prehodil pobavene. So zdvihnutým obočím som pozrela na neho.

„Naše svety sú galakticky vzdialené od seba," opravila som ho ironicky. Na tvári mal pobavený výraz.

„Mám pocit, že máš riadne predsudky," podpichol ma a sledoval moju reakciu.

„Fajn, možno mám predsudky pretože nechápem, prečo ideš so mnou metrom. Vlastne som z toho dosť zmätená," priznala som sa úprimne a čakala na jeho odpoveď. Oprel sa o dvere a pozrel sa von.

„Nemal som dnes čo robiť, tak som sa rozhodol, že preskúmam ten tvoj iný svet. A možno som si práve zaumienil, zbaviť ťa tvojich predsudkov," povedal tajomne a usmial sa na mňa. Niekde v mojej hlave sa odohrávalo divadlo, ako berú Nathaniela do blázinca.

„Myslíš, že sa ti to podarí?" spýtala som sa sarkasticky a vystúpila z metra. Potichu ma nasledoval, kým sme nevyšli na ulicu.

„No, tvojej kamarátke Elizabeth sa to podarilo. Ona je predsa tiež z iného sveta a bavíte sa. Taktiež Amanda s Mirandou."

„To však neznamená, že s nimi chodím von alebo že si rozprávame tajomstvá," odfrkla som a prešli sme cez cestu.

„A chcela by si s nimi chodiť von?" spýtal sa ma nečakane, až som zastavila.

„Prečo si to myslíš?"

„Tak, máš určitý odpor k nám, čo sa týka našich postavení. Tak ma len zaujímalo, či proste nie si naštvaná, že nemôžeš byť jedna z nás," rozmýšľal nahlas.