Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 10

Stepovala som pred školou na schodoch a zakrývala si oči pred slnečnými lúčmi. Rozhodla som sa, že to musím urobiť hneď, inak sa do toho nedokopem nikdy. Študenti sa hemžili popri mne a ja som vzhliadala Nathaniela. Už som sa pozerala na hodinky. Pred dvoma minútami tu mal byť. Vždy chodil načas. Nikdy nemeškal ani minútu. Rozhodol sa, že dnes nepríde do školy?

„Lana," ozvalo sa predo mnou a ja som zachytila Lizzie, ako ide ku mne. V tmavohnedých vlasoch sa jej vynímala biela mašľa, ktorá držala jej vlasy v chvoste.

„Ahoj Lizzie, myslela som, že znovu neprídeš do školy," pozdravila som ju a objali sme sa.

„Ale prestaň, nemôžem za to, že niekedy sa nedostavím," ohradila sa dotknuto, no potom sa pobavene usmiala, „na koho tu čakáš?" Prestala som obhliadať priestor okolo a upriamila pozornosť na ňu.

„Na Nathaniela." Lizzie našpúlila zamyslene pery.

„Mám pocit, že som ich videla oproti v parku. Fajčili," podotkla a obišla ma. „Vidíme sa v škole." Pozrela som sa na jej odchádzajúci chrbát a potom pozrela na park oproti.

Mám odvahu nakráčať tam len tak? A s kým tam vlastne je? Bojovala som sama so sebou, až som nervózne odfrkla. Pár ľudí na mňa udivene pozreli a ja som sa odlepila od schodov. Predrala som sa k ceste a prekročila cestu. Kráčala som po chodníku a pri fontáne zbadala dve postavy v školských uniformách.

Nathanielovu šticu a Adamovu čiernu hlavu, by som spoznala všade. Nikdy som nevidela Nathaniela fajčiť, ani som si nemyslela, že fajčí. No videla som, že si podávali cigaretu. Sedeli ku mne chrbtom a ja som mohla ešte utiecť. Vynadala som si do zbabelcov a potichu zamierila k nim. Na niečom sa zasmiali a nachvíľu som sa zarazila. Teraz vyzerali obaja, ako normálni chlapci, čo si užívajú ráno pred školou. Potriasla som hlavou a šla ďalej. Adam je kretén a Nathaniel niekedy tiež.

Keď som prišla bližšie, začala som zachytávať ich slová. Tiež som zacítila dym z cigarety. Bola to tráva. Ale, ale chlapci.

„Nikdy neporozumiem dievčatám," ozval sa Nathaniel a potiahol si z cigarety. Adam si ju od neho zobral a potiahol ju tiež.

„Nemusíš im rozumieť. Nikdy im neporozumieš. Stačí byť len galantný a dostaneš sa všade, kam chceš," odpovedal mu uvoľnene Adam a potiahol si znova.

„Neukracuj ma," zahriakol ho Nathaniel a prebral štafetu, „ja to myslím vážne. Je jedno kým si, nemáš výhodu porozumieť im." Adam si postrapatil vlasy ako vždy, keď sa snažil prísť na zmysluplnú odpoveď.

„Berieš to veľmi vážne. Nenechávaj sa opantať ich náladami. Pozri sa, viem ako fungujú a to mi stačí. Netreba sa miešať do ich myslenia, stratíš sa v tom. Dievčatá sú proste komplikované. Vyhni sa premýšľaniu a analyzovaniu, ušetríš si čas," radil mu Adam a vytrhol mu koniec cigarety z rúk.

„Sokrates prehovoril," povedala som pobavene a oprela sa rukami o operadlo lavičky. Obaja naskočili od ľaku a vyjavene na mňa pozreli. Chcela som tam stáť o niečo dlhšie a počúvať o čom sa bavia, ale príliš som sa bála, že by sa otočili skôr, ako sa stihnem ozvať.

Adam zjavne prehltol dym pretože sa rozkašľal a z úst mu vychádzal dym. Nathaniel mu podal fľašu s vodou a ešte v šoku pozrel na mňa.

„Myslím, že ani jeden z vás nie je nadšený z môjho príchodu," poznamenala som ledabolo a zaujato pozerala na Adama, či sa nezadusí. Prežil, toľké nešťastie.

„Prečo sa zakrádaš od chrbta?" vybehol na mňa dotknuto a napil sa vody.

„Je to jediná cesta od školy," prehodila som sucho a otočila sa na jeho kamaráta, „mám súrnu záležitosť, ktorú s tebou potrebujem prebrať." Nathaniel sa spamätal a nedotknuto pokrčil plecami.