Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 25

„Ďakujem veľmi pekne, pán Jones. Zastavím sa zajtra o tretej, dovidenia," povedala som veselo a zrušila hovor. Zmorene som si vzdychla a ľahla si do trávy.

„Všetko v poriadku?" ozvala sa vedľa mňa Lizzie a napchávala sa kúskami melóna. Podala mi jeden kúsok a ja som do neho vďačne zahryzla. Obedovali sme vonku, bolo už pekne a nechcela som byť vo vnútri.

„Zajtra musím ísť do Hiltonu a prezrieť celú sálu. Prečo mi musel dať na starosť objednávanie sály?" vyprskla som rozladene a zahryzla do melóna.

Od včerajška som nič iné nerobila, len volala do hotelov a zháňala čísla na manažérov. To, že som sa dostala k číslu manažéra Hiltonu bolo šťastie a moja nekonečná trpezlivosť s tupými ľuďmi. Mať ich tak zoči-voči asi im upravím fasády.

„Nathaniel je tvoj priateľ a dôveruje ti, že to dokážeš urobiť lepšie ako Miranda," povedala Lizzie a podala mi ďalší kúsok.

Posmešne som sa uškrnula, keď som si spomenula, ako sa tvárila, keď sa dozvedela, že bude musieť riešiť catering. Bola to nevďačná práca.

„Niekedy mám pocit, že robím prácu, ktorá by nemala byť zverená do mojich rúk," zafrflala som a spomenula si na ten prednes, ktorý som písala pre Natea. Než som stihla čokoľvek povedať, zazvonil mi telefón. Zamračene som sa pozrela na neznáme číslo a nakoniec to zodvihla.

„Dobrý deň, slečna Adamsová. Pri telefóne Marion Kingová, redaktorka módneho magazínu Cosmopolitan," ozvalo sa z druhej strany veselo a mne vyletelo obočie až do vlasov. „Chcela by som s vami urobiť rozhovor a fotenie na ďalší mesiac. Mohli by sme si dohodnúť termín na budúci týždeň." Zmätene som sa posadila a pozrela na Lizzie.

„Odkiaľ máte moje číslo?" spýtala som sa zarazene a očami tikala po nádvorí. Koľko ľudí môže mať moje číslo.

„Z verejného zdroja, moja milá. Nebojte sa, nikoho sme nemuseli uplácať, my sme magazín, nie bulvár."

„A o čom by ste chceli robiť rozhovor? Začali ste sa zaujímať o obyčajných ľudí z mesta?" spýtala som sa ironicky. Nemohla som si odpustiť ten rýpavý tón.

„Kdeže, Lana, môžem vás tak oslovovať? Vy ste výnimočná. Ste predsa priateľka Nathaniela Granta."

„Nechcem rozrýpavať svoje súkromie na verejnosti. Pekný deň, pani Kingová," prehovorila som ľadovo do telefónu a zrušila hovor. Odkiaľ vie, že chodím s Nateom?

„Čo sa deje?" spýtala sa ma pokojne Lizzie, ktorá ma sledovala celú dobu.

„Volala mi Kingová z Cosmopolitanu a chcela so mnou urobiť rozhovor do Cosmopolitanu. Poslala som ju do..." nadávku som prehltla a stále predychávala rastúce rozhorčenie. Nikomu nič nie je do môjho vzťahu!

„Mala by si si utajiť číslo. Stačí, ak sa niekto dá uplatiť od bulváru a skončí to tak, ako s tou titulkou," prehovorila vážne a pozrela na mňa. Lance a jeho sprostý zmysel pre humor.

„Ako to bolo s tou titulkou? Vieš o tom niečo viac?" spýtala som sa, len čo som upokojila tep.

„Lanceov šéf sa nechal ukecať a predal vašu fotku do bulváru. Vraj na tom riadne zarobil. Ale Nathanielovi právnici ho už rozmazávajú po súde a taktiež sa súdia s bulvárom, čo vydal titulku Ujma na duševnom zdraví. Sú to žraloci medzi právnikmi. Takže budú pekne cvakať," hovorila jej kamarátka a docela neveriacky som to počúvala.

Takže Nate to rieši a nič mi ani nepovie. Teda, súd sa ma netýka, ale mohol ma s tým oboznámiť. Začalo zvoniť a rýchlo sme sa vypratali na nohy. Ignorovala som pohľady od ostatných a robila sa, že nič nepočujem. Už je to nejaká doba, čo ma Nate pobozkal pred celou školou. A, samozrejme, že sa všade našli nejakí neprajníci. A hlavne dievčatá, ktorým som asi prebrala platonickú lásku.