Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 5

Prvý týždeň to bolo peklo. Nemohla som si zvyknúť na menej spánku. Do toho sa blížila akcia a ja som bola z Nathaniela natoľko podráždená, že som mala sto chutí mu vymeniť tie dva prednesy na piatočnú akciu. Keď som sa vo štvrtok dotiahla do školy, Amanda mi už kývala pri šatni, evidentne na mňa čakala.

„Ahoj, čo sa deje?" spýtala som sa otrávene. Bola som nevyspatá a nervózna a vôbec som sa to nesnažila skrývať.

„Nate, nedá pokoj od rána. Prestávku pred obedom máme poradu," vzdychla si a obišla ma.

Mala som chuť otočiť sa na päte a ísť domov. Kašľať na celého psychopata. Bezo mňa si poradí. Hodiny sa mi neskutočne vliekli. Chcelo sa mi spať, no nemohla som si dovoliť, len tak si položiť hlavu na lavicu. Na určenej prestávke som si zobrala knihy a odovzdane sa vliekla do klubovne.

Bola som tam prvá, čo ma prekvapilo. Za chvíľu sa dorútila Amanda aj s Adamom a za nimi priklopkala Miranda s telefónom ruke. V duchu som ju podozrievala, či si ho tam nenechala prišiť. Nathaniel vošiel ako posledný a zdalo sa, že je nazúrený. Bol deň pred akciou, takže už ho chytalo šialenstvo. Lenže práve teraz vyzeral byť šialený od jedu.

Aby som sa mu nedostala do rany, schúlila som sa do kresla, akoby som s ním chcela splynúť. Mirandu týral s podrobnými opismi celej jej práce. Zaujato som ho pozorovala, keď som zacítila ďalší pohľad. Zbadala som Adama, ako na mňa zíza. Prečo na mňa v kuse pozerá na poradách? Nathaniel si to všimol tiež a dal mi slovo.

„Mám tri dievčatá, ktoré budú dávať inštrukcie ľuďom. Tiež som rozmýšľala, že by sme mohli robiť tie prehliadky po skupinách, ak ich príde veľa. Všetci by ma nepočuli," hovorila som potichu a snažila sa pritom znieť normálne. „Prednes už máš," dodala som nakoniec.

„To je ten dôvod, prečo si na tomto poste, Lana," začal a udivene som na neho zodvihla zrak. „Robíš svoju prácu a snažíš sa. Nie, ako niektorí," povedal a pohľadom spražil Amandu s Adamom. Amanda ani neodlepila oči od papiera, zato Adam sa uškrnul.

„Pokoj, bol som tiež predsa vyvolený," bránil sa veselo, „všetko som už zariadil." Pozrela som na Amandu, ktorá bola ticho. Takže oni dvaja. Ani som si neuvedomila, že sa uškŕňam na Adama. Ten však pozrel na mňa a v očiach sa mu zablyslo.

„Ale aspoň, že náš maznáčik si šplhol. Ešte chvíľu buď taká usilovná a za chvíľu sa dostaneš až do jeho náruče," povedal mi laškovne a zazubil sa pritom. Zato ja som ostala zarazená, na jeho úsmev som zareagovala presne, ako mohol očakávať. Iný deň by som si na ňom rada vybila energiu, dnes si však vybral zlý deň.

„Prečo ma neprestane udivovať, že si taký kretén," prehodila som podráždene a zovrela pero pre prípad, že by som mu s niečím chcela vypichnúť oko. Nemala som náladu počúvať jeho prihriate poznámky. Venoval mi jeden zo svojich sladkých úsmevov.

„Ale no tak, zlato. Sám viem, aká si usilovná. Veď vieš, to viazanie kravaty," povedal nevinne a žmurkol na mňa.

V jednej sekunde sa mi zasekol dych, v druhej som do neho hodila pero a s nadávkou na perách som vyrazila z klubovne. Bola som vytočená do žerava. Slzy mi zabraňovali vo videní, ale na záchod som trafila. Našťastie tam nebol nikto a ja som si mohla rukou vraziť do dverí. Utrela som si slzy, no vyšli ďalšie. To ma ešte viac vytočilo. Neplakala som z ublíženia, na to som bola príliš tvrdohlavá. Nenávidela som však, keď som sa vytočila až tak, že sa mi hnali slzy do očí. Nemala som ani šancu vychladnúť, keď sa otvorili dvere. Otočila som sa chrbtom a snažila som sa utrieť si mokrú tvár.