Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 31

„O pol hodinu pre teba prídem," zaznel z druhej strany veselý hlas a ja som mala čo robiť, aby som nezačala vyrevovať ako malé decko. Cez noc som toho veľmi nenaspala. Stále som pozerala na ten mail a nešlo mi presvedčiť sa, že to nie je od neho.

„Nikam nejdem," zamrmlala som a zachumelila sa do periny. Vonku bolo teplo, ale medzi tehlovými stenami bol dokonalý chládok. Bolo už pravé poludnie a ja som nenašla silu vykopať sa z postele.

„Ako, že nie? Ideš! Už som sľúbil Suzzane, že prídem aj s tebou, tak pakuj sa obliecť. Inak ťa prídem z tej postele vyštvať," vyhrážal sa mi Adam pobavene do telefónu. Suzzane. Posadila som sa a pozrela na šatník. Suzzane je predsa jeho mama, bude o tom niečo vedieť.

„O trištvrte hodinu," povedala som do telefónu a skončila hovor.

Čakal ma dolu s úsmevom a v slušnom oblečení. Jeho úsmev ma zahrial a zodvihol náladu.

„Anna musí byť slepá, keď ťa stále odmieta," prehodila som pobavene a nastúpila do auta.

„Skôr tvrdohlavá," zašomral a nastúpil za volant. Cestu sme prežili bez ujmy, zistila som, že Adam je agresívny za volantom.

„Nemusíš na neho toľko vytrubovať," rypla som do neho, keď sme kvôli autu pred nami ostali stáť na červenú.

„Keby si si sadla za volant, vedela by si, že tu jazdia samí kreténi," odvrkol mi, načo som sa zasmiala.

„Ty sa radíš medzi nich," vrátila som mu to a zbadala, ako sa otvárajú dvere spolujazdca pred nami. Z malého chevroletu sa vyskladala veľká postava. Obaja sme na neho ostali zízať a potichu sledovali, ako sa blíži k nám. Zaklopal Adamovi na okienko a sklonil sa.

„Predpokladám, že to nebude priateľské," zamrmlal Adam krotko a stiahol okno.

„Pekné auto," poznamenal chlapík vonku a pozrel na mňa. „Pekná priateľka." Než som stihla otvoriť ústa, Adamova ruka dopadla na moje stehno a stroho sa usmial.

„Taká priateľka," povedal chlapíkovi s úškrnom a zovrel mi stehno.

Brala som to signál, že mám držať hubu a modlila sa, aby som to odhadla správne a Adam nevyužil túto chvíľu na ohmatávanie. Chvíľu sa na seba veľavýznamne škerili a hádzali vtípky o priateľkách. Potom to zrazu chlapík uťal.

„Moja kamarátka si zvyká na šoférovanie medzi blbcami a trochu ju znervózňuje, keď jej trúbiš v kuse za chrbtom," zatiahol chlapík a zlovestne zabodol oči do Adama. Zdalo sa, že v hlave opatrne vyberá slová, aby nedostal po hube. Tá gorila by ho poslala do márnice.

„Pardón," ozvala som so širokým úsmevom a nahla sa k Adamovi, aby som sa oprela o jeho plece. V duchu som ďakovala, že som nemala zapnutý pás. Dala som si záležať na tom, aby mi videl do výstrihu a znovu som v duchu ďakovala za Leinu push up-ku. „Som Anna, teší ma." Natiahla som k nemu ruku a laškovne sa usmiala.

Vedela som, že Adam ma prepaľuje pohľadom. Len som nevedela, či za spoluprácu alebo prezývku. Chlapík mi pobozkal chrbát ruky a žmurkol na mňa.

„Nepožičiaš?" spýtal sa Adama a za nami sa ozvalo trúbenie. Naskočila znovu zelená a jeho kamarátka pred nami sa rozbehla do protismeru.

„Niekedy inokedy," zvolal za ním Adam a zabočili sme do správneho pruhu. Otriasali sme sa v smiechu a modlila som sa za to, aby sme do niekoho nenabúrali.

„Ty si strašná! Ako si mohla použiť Annine meno," obvinil ma, keď sme sa konečne dosmiali.

„Napadlo ma ako prvé," pokrčila som nevinne plecami, „nevrav, že som neodpútala jeho pozornosť. Vyzeralo to aspoň na monokel, ak by ti päsťou neprerazil mozog." Zatváril sa dotknuto a len si odfrkol. Pobavene som ho pozorovala a hádala, ako moc som sa ho dotkla.