Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 6

 Jeho poznámka ma vyviedla z miery ešte viac. Potom odstúpil a nechal ma samú s mojim prednesom. Chvíľu som sa pozerala na ľudí, ako na mňa spýtavo hľadia. Do riti aj s tebou Nathaniel, čo mám robiť?! Mala som pocit, že začnem hystericky jačať. Zachytila som Amandu, ako mi nenápadne ukazuje, aby som sa prebrala.

„Dobrý deň, moje meno je Lana Adamsová," ozvala som sa a vyčarila najväčší úsmev, ktorý som zvládla. Zabijem ťa Nathaniel! Keď bolo v hale ticho, začala som panikáriť. V mysli som si dala pár faciek, čo ma prebudilo a usmiala som sa na nich.

„Chcela by som, aby ste vedeli, že toto je vaša šanca dokázať, že máte naviac. V našej škole máte možnosť rozvíjať svoje schopnosti, tu sa ambicióznosť víta. Nie je to len o tom, že zaplatíte poplatky za školu a máte istotu, že pôjdete ďalej. Je to skúška ohňom, kde zistíte či máte na to, aby ste si vytvorili žiarivú budúcnosť. Všetci, ktorí odídu z tejto školy, budú úspešní." Pozrela som na Nathaniela, ktorí sa len povzbudivo usmial. „Úspešnosť si nemôžete kúpiť, ale úspešní budete, len ak pôjdete za svojimi snami. Táto škola vás naučí, ako bojovať a nevzdať sa. Hovorím z vlastnej skúsenosti." Začula som v dave tichý smiech. Hlas sa mi prestal triasť a bola som úplne v tranze. Bez toho, aby som sa pozrela do papiera, som im odrapotala celý prednes. Bol to úžasný pocit, keď sa na vás ľudia pozerajú a vy sa môžete predviesť.

„Po tomto oficiálnom otvorení, si môžete prezrieť školu so mnou a mojimi spolužiakmi. Budem vás očakávať pri hlavnom vchode." Na konci ma zaznel potlesk a ja som zo seba prestala chápať. Ten úžasný pocit, ktorý som cítila bol na nezaplatenie. Zišla som dozadu, kde na mňa vyskočila Amanda a gratulovala mi, skoro som sa neudržala. Vôbec som si neuvedomila, že sa mi trasú nohy.

„Bola si naozaj dobrá," hovorila unesene a Miranda jej položila ruku na plece.

„Desíš ju," povedala jej a ja som sa zasmiala.

„To je v poriadku. Vydesená k smrti som bola tam hore."

„Nate asi vedel, čo robí," prehodila Miranda a vytiahla telefón.

„Ja vždy viem, čo robím," ozval sa a objavil sa za mnou. „Vedel som, že to budeš vedieť porozprávať lepšie ako ja." Bola som trochu v rozpakoch.

„To bolo podlé," obvinila som ho, no potom som sa usmiala, „ale ďakujem." Tiež sa usmial. Vtom ho zavolala riaditeľka a ja som vykročila medzi študentov. Za chvíľu som mala predsa urobiť prehliadku školy. Postavila som sa ku dverám a čakala na ľudí. Na konci prednesu som im predsa povedala, že ich budem čakať na prehliadku. Po chvíli sa zoskupila početná skupina pri mne a tak som polovicu posunula Lizzie, ktorá mi sľúbila pomoc.

„Lana," ozval sa pri mne známy hlas a otočila som sa. Eric obišiel pár dievčat a oprel sa o rám dverí. Prekvapene som na neho zízala. Čo tu ten robí?

„Téda, nevedel som, že chodíš na takú prestížnu školu," povedal s úsmevom.

„Čo tu do čerta robíš?" spýtala som sa vydesene a snažila sa upokojiť. Bol z toho zrejme zmätený.

„No, povedal som si, že sa pôjdem pozrieť dnes na túto školu a urobím si deň voľna. Rozhodne som nečakal, že tu stretnem teba." Zbadala som Nathaniela, ako mieri k nám.

„Nevieš, kde pracujem." povedala som mu potichu a zabodla mu výhražne prst do hrudi. Trochu ho cuklo a chytil mi ruku.

„Fajn," povedal s úsmevom.

„Nechcela si už vyraziť?" zaznel pri mne rezervovaný Nathanielov hlas až som sa strhla. Obaja na seba chvíľu ticho pozerali.

„Som Nathaniel," predstavil sa formálne a podal mu ruku. Tým Erica donútil, aby pustil tú moju.