Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 32

Čo bolo na tom všetkom najhoršie neskôr? Všetko. Musela som sa pretvarovať, že je všetko v poriadku, ale vo mne sa to všetko búrilo. Nevedela som, kade z toho vedie cesta von. Snažila som sa pár krát dovolať Nathanielovi, keď mi už praskli nervy, ale jeho číslo neexistovalo. Ako som mala vedieť, že je všetko v poriadku?! Ako som mala vedieť, že sa mi Nathaniel ozve? Stále som naivne dúfala, že si zo mňa niekto nemiestne vystrelil a on príde, otvorí mi náruč a nechá ma, aby som s ním splynula. Nechodil. Nevolal. Nepísal. A do toho začala škola.

Prechádzala som sa po škole a pozdravila milo angličtinárku. Tá sa na mňa usmiala a otočila sa na odchod. Udivene som ju pozorovala a nechápala, čo jej je. Vždy sa za mnou zastavila, aby sa ma popýtala na moje úspechy. Mala ma rada. Asi len dovtedy kým si sa nevykašľala na školu. Potlačila som zahanbenie a vykročila po škole. Cítila som na sebe pohľady okolia a snažila sa tváriť neutrálne. Uvidela som svoju jedinú záchranu, ktorá ma chytila okolo ramien a otočila do riaditeľského krídla.

„Kam ideme?" spýtala som sa Adama a skrývala sa v jeho náručí pred všetkými.

„Máme pozvánku do riaditeľne," zašvitoril veselo Adam a stisol ma silnejšie. Mal pochopenie pre moju situáciu a snažil sa pre mňa vytvoriť, čo najľahšie prostredie. Zaklopal na dvere a vtlačil ma do vnútra. Pani Radlyová sedela pred počítačom a niečo si klikala. Keď nás zbadala, usmiala sa na nás a pokynula, aby sme si sadli.

„Zdravím vás decká, je mi jasné, že prvý deň pred otvorením školského roka sa vám nechce tropiť v riaditeľni, ale myslí, že musíme vyriešiť pár vecí," hovorila veselo, no na konci na nás vážne pozerala.

„Jedná sa o Nathaniela?" spýtal sa pokojne Adam a na to meno som so sebou trhla.

„Presne o neho," potvrdila mu to riaditeľka a spriama pozrela na mňa.

„Nechcem sa starať do vášho vzťahu, ale je to trochu mätúce. Minulý rok ste obaja s Nathanielom klesli s výsledkami a učitelia sú z toho podráždení. Aj ja sama neviem, čo sa u vás deje." Pozerala na mňa spýtavo, akoby čakala, že jej to vysvetlím.

„Sme v poriadku," vyjachtala som zo seba nie príliš presvedčivo. Riaditeľka si vzdychla a vzhliadla k monitoru.

„Je to medzi vami, ale väčšina školy k tebe vzhliadala vďaka Nathanielovi. A keďže internet v telefóne je dnes neoddeliteľnou súčasťou každého mladého človeka, mala by si to vedieť pred tým, ako ti s tým niekto ublíži," povedala pomaly a potichu, a natočila ku mne monitor. Uvidela som článok, ktorý vyšiel pred pár minútami ako najhorúcejšia novinka dňa.

Nathaniel Grant v Európe s novou snúbenicou. A pod tým fotka Nathaniela s Amelle na červenom koberci. Zacítila som, ako sa mi zatočila hlava a cítila som, ako ma oblieva chlad. Adamova ruka, ktorá mi zvierala dlaň bola zrazu horúca. Pozrela som na článok a nejako spomalene som vnímala slová pod fotkou. Snúbenica...večierok...prsteň...pár...láska.

„Si v poriadku?" ozval sa pri mne Adam a mnou trhlo. Zaklipkala som na neho očami a snažila sa nejako naštartovať mozog. Nešlo mi to. Tá správa ma zranila. Srdce mi búchalo o preteky, akoby som dobehla maratón. Ťažko sa mi dýchalo a mala som ľadové ruky. Adam sa na mňa ustarostene pozrel a stisol mi ruky, aby mi ich zahrial. Len som pomaly prikývla a zhlboka sa nadýchla. Riaditeľka sa pozerala z okna a snažila sa nechať chvíľu na upokojenie.

„Som v poriadku," vydýchla som po chvíli a jemne sa na Adama usmiala. Jeho starostlivý pohľad, ktorým ma skenoval, nešiel prehliadnuť. Úsmev mi úlavne opätoval.

„To má svoje vysvetlenie," šepol mi a pohladil po pleci.

„Takže máme voľné prezidentské miesto. Chceš ho?" ozvala sa riaditeľka po chvíli. Zodvihla som k nej zrak. Pozerala na mňa. Ona sa pýtala či chcem jeho miesto?