Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 30

„Si tu nejako skoro," podivil sa Adam a zobral mi kufre.

Keď som konečne vystúpila z lietadla, spomenula som si, že som nikomu nevolala. Adam ma však už čakal. Jeho úsmev som potrebovala ako soľ. Na chvíľu mi tvár pohltil šťastný úsmev a hodila som sa mu do náruče.

„Ja viem, že som ti chýbal," hovoril zvesela a tuho ma objal. Potrebovala som to, tak moc. A neudržala som sa a vzlykla mu do ramena.

„Si v poriadku?" spýtal sa znepokojene a odtiahol sa odo mňa, aby mi videl do tváre.

Len som pokrútila hlavou. Nebudem pridávať starosti práve jemu. Nechcel sa vzdať.

„Ty neplačeš len tak."

„Som len rozcitlivená. Predsa som bola dva mesiace preč," pokrútila som hlavou.

„Rozcitlivená? Ty si tehotná!" vyvalil oči a šokovane otvoril ústa. To ma prinútilo zasmiať sa.

„Kdeže, len som šťastná, že som doma." Šťastná? Vážne?

„Nate mi volal, aby som ťa vyzdvihol. Vraj príde až cez september." Jeho meno mi nepríjemne skrútilo vnútornosti.

„V septembri? To mi nespomínal. Niečo sa stalo?" spýtala som sa a tvárila sa ľahostajne.

„Myslel som si, že ti to povedal. Majú nejaké problémy v rodinnej spoločnosti a Nate to má vyriešiť. Daňové úniky, však to poznáš." Nie, nepoznám.

Vybrali sme sa k batožinám a zozbierala som si kufre. Samozrejme, že si zo mňa robil srandu. Aspoň na chvíľu ma dokázal vytrhnúť z reality.

„Dosť o mne. Čo ty a Anna?" spýtala som sa ho, keď sme už boli v aute. Kyslo sa usmial a zabočil na križovatke.

„Teraz sa s ňou veľmi nevidím. Má stále prácu. Nemám dokonca ani jej číslo. Len jej mail a neviem, ako sa volá druhým menom. Stále ma odpálkuje s tým, že nemá záujem, aby som ju prešmejdil cez systém. Odkiaľ vie, že k tomu mám prístup?" spýtal sa dotknuto a ja som sa rozosmiala.

„Čo ak je hľadaný zločinec?" spýtala som sa pobavene. Prevrátil očami.

„To malé tintítko? Jedine, ak by knokautovala slovníkom."

„Páči sa mi," priznala som sa a oprela sa o okno. „Dúfam, že ma s ňou niekedy zoznámiš."

„Mám pocit, že by ste sa pozabíjali," prehodil pobavene a zastavil pred mojim domov.

Pomohol mi zobrať batožinu hore. Mama nebola doma a ani Lea. Kde mohla byť?

„Ak by si chcela dnes osláviť návrat, zavolaj, rád sa pridám. Mala by si zavolať Lizzie, je celá bez seba, pretože si jej neodpísala ani na jeden mail."

Vyvalila som oči a zhíkla. Lizzie! Doriti, úplne som na to zabudla. Zasmial sa a zložil kufre.

„Myslím, že dnešný večer už je vybavený," zašomral pobavene a vybral sa k dverám.

„Zajtra má Suzzane narodeniny, mohli by sme ísť spolu, čo povieš? Anna robí a byť v spoločnosti Chloe, to si radšej hodím mašľu." Usmiala som sa a prikývla.

Nechal ma samú, v tichom byte. Napísala som Lizzie, či dnes večer môžeme ísť von a než mi prišla jej odpoveď, zložila som sa na gauč s plačom. Nemohla som za to. Bolelo ma to. Ten zmätok, neistota a strach. Nate volal Adamovi a mne nezanechal žiadnu správu. Neuvidíme sa dva týždne a včera som ho musela náhle opustiť.