Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 23

„Vieš, že si vymenila naše oficiálne prvé rande za pôrod?" spýtal sa ma Nate, keď sme vyhodili Leu pri baráku a ja som sa skočila prezliecť. Chvíľu na mňa vyčítavo hľadel. Zatvárila som sa previnilo.

„Poznáš ma, vieš, aká som. Nemalo by ťa prekvapiť, že môj život je jedna veľká komédia, dráma a vlastne vďaka tomu som krstná!" vyhovárala som sa a zúfalo hľadala nejaký záchytný bod, ktorý ho odľahčí.

Chvíľu nič nehovoril, len šoféroval a niekam sme mierili. Popravde od toho krásneho dňa, keď mi povedal, že ma chce uplynulo len pár dní. Ale mne sa to všetko zdalo úplne inak. Musela som sa vyhrážať Nateovi, že sa s ním rozídem, keď mi dá ešte nejaký darček. Zaprisahávala som Leu, aby mu neskúsila povedať, kedy budem mať narodeniny.

„Výstava v múzeu už začala tak neviem, či sa ti tam chce ísť. Kam by si teda chcela ísť na naše prvé rade?" mrkol na mňa. Zamyslene som pozrela von cez okno. Míňali sme ulice mesta bez väčšieho rozmyslu.

„Ukáž mi niečo z tvojho bežného života. Čo rád robíš a tak."

„Si si istá?" spýtal sa ma pobavene a keď som ho presvedčila, že to myslím vážne, strhol to do zákruty.

Zastavili sme pri jednom z podnikov. Nepovedal mi, čo budeme robiť a ja som sa zatiaľ nepýtala. Bola som zvedavá. Podržal mi dvere, kým som vystúpila a vtiahol ma do vnútra. Došli sme do pekného podniku.

„Ahoj Cassie, ideme dole. Dám si kávu a džús. Chceš niečo?" spýtal sa ma, len čo sa pozdravil s mladou čašníčkou.

„Latté, vanilkové?" spýtavo som sa na ňu zahľadela.

„Donesiem vám to dolu," usmiala sa na nás čiernovláska a šla ku kávovaru.

Chytil ma okolo pliec a začal ťahať dolu po schodoch. Trocha som sa začala báť, čo má Nate za divné koníčky. O tom, že má dole bitkársky klub a že o tom viem, som mlčala. Nevedela som, ako tú tému načať a zároveň som si niekde v duši namýšľala, že to tak nie je.

„Teraz sa trochu zabavíme," prehodil vyškerený Nate, keď sme zišli dolu. Vošli sme cez dvere a zrazu som videla všade počítače.

„Kam si ma to zobral?" spýtala som sa udivene a porozhliadla som sa.

Uvidela som pár chalanov z lacrossového tímu, ako sedia za počítačmi so slúchadlami na ušiach a prekrikujú sa. Na chvíľu som spanikárila, pretože to boli prvé známe osoby, ktoré nás mohli vidieť spolu. Nate ma nepúšťal a tiahol ma k nim. Sadli sme si oproti za počítače a pozdravili sme sa.

„Čo tu budeme robiť?" spýtala som sa ako debil, hoci mi neuniklo, že sme v počítačovej herni.

„Chcela si predsa niečo z môjho bežného života," zazubil sa, kým mi ťukal nejaké heslo, aby sa mi odomkol počítač.

„To je fakt, ale čakala som nejaké politické debaty a čaj o piatej," prehodila som podpichovačne. Zasmial sa a hodil sa do kresla vedľa mňa.

„Neboj sa, trochu si zahráme. Uvidíme, či si zručná v ťukaní tlačidiel." Prižmúrila som oči pri jeho provokačnom tóne a sladko sa na neho usmiala.

„Nakopem ti prdel," prehlásila som spokojne a čakala, kým sa to načíta.

„Hráme spolu," upozornil ma a videla som, že sa na mne baví.

„Nakopem ti ju v tom, že budem lepšia než ty," nedala som sa a snažila sa zamaskovať prvé prestrelenie.

„Tak to sa teším," prehlásil pokojne, hoci som videla, ako mu myká s kútikom.