Popoluškou by chcela byť každá...

Epilóg

„Majte sa, baby." Zakývala som babám za barom a vyšla von. Ovial ma chladný vzduch a rozstrapatil mi vlasy. Chvíľu som tak stála a užívala si zimu. Keď mi však chlad zaliezol pod bundu, len som si ju rýchlo zapla.

„No poď, Popeldo," ozval sa roztopašný hlas a zbadala som Adama. Stál pri aute a pobavene sa na mňa usmieval. Prebehla som opatrne po zľadovatenej zemi a nastúpila do auta.

„Ako bolo dnes v práci?" spýtal sa ma a natočil teplý vzduch na skrehnuté prsty.

„Mala som tam dievčatá z agentúry, ktoré som pohovorovala na spoločníčky. Jedna bola ukecaná ako Barb a mala som pocit, že ona spovedá mňa," odfrkla som pobavene a opatrne naťahovala prsty. „Páčila by sa ti," neodpustila som si rýpnutie do neho. Vyhla som sa jeho ruke a obvinila ho, že kvôli nemu havarujeme. Venoval mi len úškrn a šoféroval ďalej. Zapozerala som sa von oknom do tmy a užívala si to ticho medzi nami. Prevzala som miesto prezidenta študentskej rady, ale nebolo to ľahké. Adam mi s tým dosť pomáhal. Prestal sa pretvarovať a ja som si myslela, že Anna je vymyslená. Ale nebola...žila prekvapivo medzi nami a docela sme spolu všetci traja vychádzali. Teda, ak sa to tak dá nazvať. Pretože my traja pohromade, to smrdelo prúserom. Alebo zábavou. Zo zamyslenia ma vytrhlo zabrzdenie. Vystúpila som zo zimy a striasla sa chladom.

„Neprechladni," zamrmlal Adam, ktorý vystúpil auta tiež a zapol mi bundu. Len som sa na neho zaškerila začo som si vyslúžila rozstrapatenie vlasov.

„Hej, správaj sa slušne k manažérke," zahnala som sa po ňom naoko urazene. Chytil moju ruku a pritiahol si ma do náručia. Vďačne som si položila hlavu na jeho rameno a vypustila z úst teplý vzduch. Mal ma strašne rád. Miloval ma. Pomáhal mi so všetkým, nikdy sa už o Nathanielovi nezmienil a ja som si ho držala stále od tela. Držím sa z posledných síl. Nechcem nikomu z nás ublížiť. Nechcem sa cítiť šťastná v jeho objatí, len kvôli tomu, aby som zabudla na neho. Rada som však bola v Adamovom náruči. Vzdal sa kvôli mne Anny. Teda, nevzdal, ale Anna... Cez paru som zbadala záblesk jasného obrazu, keď okolo prešlo auto. Zalapala som po dychu a tvrdá vlna šoku, ktorá zaplavila moje telo ma zabolela. Bolo to ako stret s nákladiakom. Nepohnute som pozerala na postavu oproti nám a snažila sa dýchať. Ten sebaistý krok, ktorý nebol až tak sebaistý. Držanie tela mi bilo do očí a vo všetkom ma len utvrdzovalo. Vytrhla som sa z Adamovi z náručia a hypnotizovala som postavu, ktorá k nám mierila. Len, čo vošiel na chodník, jeho tvár sa objavila pod svetlom lampy a moje telo prestalo fungovať. Hlava sa mi točila, triasla som sa a každý nádych bol pre mňa bolestivý. Nate sa na nás pozeral so smutnou tvárou a jeho pohľad ma oberal o posledné kúsky sebakontroly. Adam o zbadal a skamenel. Zrazu rýchlym krokom, ktorý sme nečakali, pristúpil k svojmu kamarátovi. Namiesto toho, aby ho objal, napriahol ruku a celou silou udrel Nathaniela do tváre. Jeho prekvapené zasyčanie a môj krik zmiešaný so vzlykmi zaznel po celej ulici. Nate neustál prekvapivý úder a sklátil sa na zľadovatenú plochu. Vrhla som sa na Adama zozadu pretože znovu nazúrene zamieril k Nateovi. Objala som ho zozadu a tisla sa k nemu. Prosila som ho, aby sa upokojil. Nemohlo to byť pre neho ľahké. Práve som sa zastávala Nathaniela, aj keď som bez neho toľko trpela. Po chvíli sa zhlboka nadýchol a nasupene striasol moje objatie.

„Zavolaj mi, keď prídeš domov," zamrmlal odmerane a otočil sa k autu.

„Adam!" zvolala som za ním, no nereagoval. Vzdychla som si a zaťala skrehnuté prsty. Keď odišiel, konečne som s odhodlala pozrieť za seba. Už stál na nohách a pridŕžal si nos, ktorý mu krvácal. Nevedela som, čo mám robiť. Chcela som k nemu natiahnuť ruku a poladiť ho po tvári, zaboriť ju do jeho hrude a zároveň mu do nej búšiť. Chcela som ho zobrať za ruku a zobrať do bytu, kde by som mu na to niečo dala a potom by som si mohla užívať jeho blízkosť. A to všetko bolo podfarbené nekončiacou bolesťou a pocitom zrady. Sledovala som ho potichu, bez pohnutia tak isto ako on mňa. Neodvažoval s otvoriť ústa, niekde v ňom bola tá zdravá zdržanlivosť. A ja som mu bola rada, pretože som videla jeho pohľad. Ten obviňujúci a smutný pohľad. Dral mi srdce a pritom ma neskutočne vytáčal. Ak by teraz prehovoril, zrejme by som nasledovala Adamovu reakciu. Prestúpila z nohy na nohu a po dlhom čase sa pohla. Nateovi sa nejakým zázračným spôsobom podarilo zadržať krvácanie. Podala som mu servítky, opatrne, aby som necítila jeho dotyk. Bez slova ma pozoroval kým si utrel krv z tváre.