Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 13

Keď som vystupovala z auta, škrtala som zo svojej mysle zmienku o bozku. Na cestu pustil nejaký film a vyložil si nohy na sedadlo. Vôbec nevyzeral, že by ho niečo trápilo. Ani zašpinená školská košeľa. Ani pokašlaný bozk. A ešte k tomu všetkému sa tváril, akoby sa nič nestalo.

Najradšej by som tresla tými dverami, ale to by mi ich šofér nemohol otvárať. Mama doma nebola a nemala som náladu ani na Leu. Otvorila som chladničku a hlasno začala nadávať. Bola som alergická už len z pohľadu na etiketu jogurtu. Nič a zasa nič nebolo v tej chladničke. Tresla som aspoň vchodovými dverami a zbehla oproti na Čínu. Ťahala som do seba rezance a pozorovala rušnú ulicu. Ľudia sa niekam ponáhľali a väčšina z nich sa netvárila práve nadšene.

Na chvíľu som zamestnala svoj mozog niečím iným, ako Nateom. Ako by nestačilo, že je to hajzel. Huh, už som znovu pri ňom?

Odniesla som tanier na pult a opustila bistro. Rozhliadala som sa po ulici a moja podráždenosť narastala, pretože som kvôli jednému pomalému chumajovi neprešla cez cestu.

Hrá si na kamaráta a potom sa ma snaží zbaliť. A vôbec nič si z toho nerobí, keď mu to nevyjde. Prebehnem cez cestu a dupem po schodoch. Tresnem vonkajšími dverami a dupem aj po ďalších schodoch. Sú tie výtvory mojej mysle naozaj pravda, alebo sa hanbí? A za čo by sa mal? Že prepadol slabosti práve ku mne? A čo ak sa naozaj na nič nehrá?

Tresk s našimi dverami. Skopávam tenisky a opúšťam sa na sedačke. Väčšina zlosti ma prešla cestou sem, ale do hlavy sa mi začali drať ďalšie nepríjemné myšlienky. Bude to snáď rovnaké, alebo odlišné po dnešku? Bude sa ku mne správať stále kamarátsky? Ja totiž neviem z hlavy dostať ten okamih, keď som cítila jeho blízkosť.

Už sa na to vyser prosím ťa! Snáď to nebude katastrofa...

Prečo si vždy všetko privolám? Naozaj mi karma nepraje. Musela som byť v minulom živote terorista alebo niečo také pretože... pretože. Človek si tak sedí pokojne ráno na schodoch a čaká na začiatok hodiny. Je pekné ráno, slnko svieti a ja sedím pri zábradlí. Prečo na mňa všetci pozerajú? Pozrela som na hodinky a vtom sa objavila limuzína v mojom obzore.

Kým Nate vystúpil z auta, zaregistrovala som, ako sa všetky hlavy naokolo otočili k nemu. Niečo sa mi na tom prestalo páčiť. Rozoznie sa šepot a každý uskakuje Nateovmu ráznemu kroku. Vrhne na mňa strohý pohľad a popraje mi dobré ráno. Chvíľu sledujem, ako sa vzďaľuje a niekde vo vnútri ma zabolí od jeho zmeny chovania. Začínam byť znovu podráždená a v hlave sa mi rozozvučali včerajšie pochybné hlasy. Uvedomím si, že ľudia ma pozorujú a tak na nich zlostne zazriem.

„Lana," zaznie neďaleko mňa hlas a ja zbadám Lizzie, ako sa valí ku mne, v očiach nadšenie.

Niečo je znovu zle. Zastane pri mne, udýchane si ku mne kľakne a chytí ma za ruky. Zmätene ju pozorujem a trpezlivo čakám, čo z nej vypadne. Hádam, že sa mi to nebude páčiť. A môj inštinkt nesklame.

„Je to pravda, že čakáš dieťa s Nathanielom? Prečo si mi nepovedala, že spolu chodíte?" Pred očami sa mi od šoku zatmelo. Karma, bitch!

Už dávno sa mi nechodilo po škole tak zle ako dnes. Znovu som si priala byť ako pštros. Ako zabijete pštrosa? Vyľakáte ho, keď stojí na betóne. To malo byť vtipné? Otvorila som si skrinku a snažila sa nezrútiť od hystérie. Každý jeden človek si ma obzeral. Počula som cestou do triedy už aj pár prívlastkov. Zlatokopka, chudera, socka...

Nedajú sa všetky spočítať. Lizzie chodila pri mne ako verný tieň, snáď vycítila môj duševný stav. Keď som jej vysvetlila, že s Nateom nič nemám, čo je pravda, začala sa cítiť fakt mizerne. Ospravedlňovala sa mi, že na mňa tak vyletela a trvalo to dlho, kým s tým prestala, pretože som nemala silu ju vtom zaraziť.