Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 20

Prezliekla som sa v pochmúrnej nálade a zobrala som si veci. Vyšla som zo šatne a začula smiech. Dvoch ľudí. Povzdychla som si a vybrala kľúče. Odchádzala som z čašníčok väčšinou posledná, tak som zatvárala predné dvere. To, čo mi určite nezdvihlo náladu bol pohľad na Natea a Geisele. Podnik sa už zatváral a tak šéf mohol pokojne piť na bare. Gisele pila s ním a na niečom sa skvele bavili. To je v pohode, predsa je pekná. Keď však Nate položil pohár a otočil sa k Gisele, to bolo na mňa moc. Tú hru s vlasmi som už poznala. Proste som vykročila k nemu a než si ma všimol, hodila som do neho kľúče.

„Dnes si to tu zavri, šéfko," povedala som mu a otočila sa na päte. Pôjdem cez zadný vchod. Myslím, že Nate ma ešte oslovil menom. Kopla som do dverí, ktoré sa rozleteli. Mala som plnú hlavu toho sprostého pohľadu predo mnou. Nate a jeho prázdny pohľad, ktorý sa chystal zabudnúť. Jeho ruka, ako si obmotáva blonďavý prameň. Do očí mi vyrazili slzy. Bolelo ma to. Smrkla som a zabočila do uličky. Počula som za sebou jeho volanie. Potrebovala som sa mu stratiť. A už nikdy sa neukázať. Čo sa mi podarilo, keď mi niekto zastúpil cestu a ja som do neho narazila. Taška mi vyletela z ruky a dopadla som bolestivo na zadok. Zjajkla som a okolo mňa sa ozval smiech. Pozrela som sa okolo seba a zbadala neznámych mužov, ktorý ma obstúpili.

„Maminka ti nehovorila, že v noci sa nemáš túlať mestom?" ozval sa jeden z nich a kľakol si ku mne. Teraz na mňa došiel význam tých slov. Dostala som sa do prúseru. Snažila som sa upokojiť, ale podvedomie na mňa revalo, aby som utekala kým je čas. Boli štyria, statnej postavy a nevyzeralo to na priateľské stretnutie. Zachvela som sa od strachu. Jeden sa natiahol k mojej taške a ja som si vydýchla. Nech si zoberú peňaženku a padám. Škriabala som sa na nohy, keď som dostala bolestivú ranu do hlavy a sklátila som sa k zemi.

„Nikto ti nepovedal, že sa môžeš postaviť," ozval sa hlas a mne sa zahmlilo pred očami. Boli to slzy strachu. Nedostanem sa z toho. Bola prílišná tma, bola som v nejakej uličke. Musela som zle zabočiť a stretnúť svoje nešťastie.

„Čo povieš, keby sme si ju nechali? Nemá v peňaženke skoro nič," ozvalo sa vedľa mňa a mnou prešla hrôza.

„Je mladá a rozkošná," lákal ich hlas nado mnou. V hlave mi pulzovala bolesť, ale aj cez to všetko som pociťovala hrôzu. Niekto ma chytil za pás a ja som inštinktívne zvrieskla. Ďalšia rana do tváre a v ústach som zacítila krv. Potom krik a rev a ja som letela na bok. A potom nič. Cítila som nejaké vibrácie zo zeme, ale nikto sa ma nedotkol. A pritom pri mne niekto kričal nadávky a hrozby, že ho zabije. Vypľula som krv a opatrne si sadla. Ozvalo sa pár rán, nejaké zachrapčanie a bolestné kriky. A potom jedno zasyčanie. A zrazu bolo po všetkom. Na ľavo odo mňa sa ozývali bolestné stony a na plecia mi niečo padlo. Mykla som sa, ale nevydala žiadny zvuk. Bola som omráčená a príliš vystrašená.

„Už je dobre," ozvalo sa pri mne jemne a podoprel ma, aby som vstala. Z úst mi vyšla nejaká hromada zvukov a zlomila som sa v páse. Keď som sa narovnala, v očiach ma štípali slzy z vracania a nohy sa mi triasli.

„Skoro si mi ovracala topánky," povedal mi Nate s úsmevom a objal ma jednou rukou. Nemohla som tomu uveriť. Cez bolesť v hlave a ústach som ho jasne videla. Blúzniš? Cez plecia som mala prevesené jeho sako a niesol ma preč. Keď sa skláňal po moju tašku, zasyčal a švihom mi zodvihol tašku.

„Si v poriadku?" spýtala som sa vystrašene.

„Ideme do podniku," zamrmlal a pocítila som jeho váhu na pleciach. Zdalo sa mi, že jeho krok bol ťažkopádny. Dotiahla som ho do podniku cez zadný vchod. Pustil ma a oprel sa o stenu. Pustil mi tašku a zosunul sa po stene dole. Nezabudol za sebou zanechať peknú šmuhu.