Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 17

Nemôžem povedať, že alkoholový opar, chrápajúca Lea a podivný pocit na žalúdku je príjemné ráno. Aspoň ma nebolela hlava a nemala som chuť všetko pokrstiť. Dobré ráno nepredstavovala ani mama v kuchyni, ktorá nevyzerala, že by sa niekam ponáhľala. Zbadala ma vo dverách a ja som už nemala šancu ujsť späť. Povzdychla som si a mierila k nej. Bez slova mi naliala studený čaj a ďalej sa venovala robeniu sendvičov. Vďačne som sa napila čaju a zaliala púšť v hrdle.

„Čo robíš?" spýtala som sa po chvíli ticha, keď neprehovorila.

„Robím vám obed. Šunkové sendviče s majonézou," hovorila, až sa mi žalúdok nepokojne zachvel.

„Dnes budem držať diétu," zaúpela som s hlavou položenou na malom barovom pulte. Začala sa smiať.

„Robím si srandu. Robím sendviče pre personál. Dnes máme takú malú uvítaciu párty na moju počesť." Nakrčila som čelo a trochu zodvihla hlavu, aby som na ňu videla ponad šálky.

„Mala som za to, že neznášaš svoju robotu a šéfa." Pobavene sa na mňa pozrela.

„Tvoj spolužiak, Nathaniel, ma predsa posunul na novú polikliniku. Ako mu to môžem oplatiť?" Prekvapene som sa narovnala. Myslela som, že Nate si zo mňa robí srandu.

„On ti naozaj dohodil novú prácu?" Pozrela na mňa so zdvihnutým obočím, akoby som si z nej robila dobrý deň.

„V to ráno, čo ťa priniesol domov. Nečakala som, že by u nás niekto skoro ráno bol. Zachytil ma v strede hádky so šéfom, ktorý na mňa hulákal, že ma nechá vyhodiť," odfrkla si a začala baliť jedlo. „Nathaniel sa ma spýtal na prácu a na problémy. Keď som už zistila, že ťa čaká do školy, povedala som mu, že som nespokojná s prácou lekárky na pohotovosti, pretože tam nikoho iného nedávajú, len mňa. V to ráno niekam zavolal a povedal, že pozná skvelú lekárku a dohovoril mi pohovor." Neveriaco som na ňu pozerala. Pripadalo mi to, ako vtip a sen naraz.

„To ma vážne poser," vykĺzlo mi z úst než som sa stihla uvedomiť.

„Mám vlastnú ordináciu, lepší plat a nočné mám, len trikrát do mesiaca," pokračovala akoby som ju neprerušila. Otočila sa na mňa aj s jedlom a úsmevom. „Nebudeš musieť toľko drieť za nás obe. Budeme ti môcť zaplatiť školné."

V jej očiach som videla radosť a hlavne triezvosť. A to ma neskutočne dojalo, aj keď som sa necítila práve najlepšie. Nebudem musieť odísť zo školy. Nebudem sa musieť lúčiť s Lizzie. A Nateom. Na tvári sa mi usadil úsmev a ja som sa cítila tak šťastná. Zakašľaním ma vytrhla z rozjímania a nasadila vyčítavý výraz.

„Mohla by si mi nabudúce oznámiť, ak chceš, aby tu niekto prespal." Uhla som jej pohľadu a napila sa, aby som jej nemusela hneď odpovedať. Aj tak neviem či mierila na Leu alebo Natea.

„Hneváš sa na tú vec s Nateom?" spýtala som sa kajúcne a uprela na ňu nevinné oči. Nebrala mi to, ale už sa netvárila tak vyčítavo.

„Som rada, že ťa dopravil v poriadku domov," vzdychla si a sadla si oproti na stoličku. „Viem, že nie som dobrým príkladom a asi by som sa skôr zosmiešňovala, ak by som ti prednášala o škodlivosti alkoholu." Chvíľu sme potichu sedeli a nevedela som, čo s tými zmiešanými pocitmi. Takto sme sa nerozprávali od otcovej smrti.

„Mala som zlý deň," prehodila som ospravedlňujúco.

„Aspoň, že Nathaniel bol tak zlatý a dal na teba pozor. Ale bol to pre mňa riadny šok, keď som prišla domov a zistila som, že u nás prespal. Aj keď na gauči, ale prespal." Skúmavo som sa na ňu pozrela či si zo mňa robí srandu. No nevyzerala, že by ma šla karhať. Takže sa s ním stretla v obývačke. V duchu som si vydýchla a dopila dávku čaju. Mama sa natiahla po dózu a naliala mi druhú dávku.