Popoluškou by chcela byť každá...

Kapitola 11

Stále ešte bola hodina. Ledva zatvoril dvere od riaditeľne a môj úsmev sa nekontrolovateľne roztiahol po tvári.

„To nie je možné, ako?" zapišťala som nadšene a Nathaniel ma zahriakol. Vyplazila som na neho jazyk a nedokázala sa zbaviť radosti. Toto bol najlepší deň môjho života!

„Pokoj, Lana, lebo nás tu niekto pristihne a budeš pochodovať naspäť do riaditeľne," zašepkal a priložil si prst na ústa. Na túto hru mu už neskočím. Len som mu venovala úsmev a prechádzala sa zasnene po chodbe.

„Nechceš to nejako osláviť? Je to predsa veľká pocta," nadhodil potichu a dobehol ma.

„Ako myslíš, zdrhnúť zo školy?" spýtala som sa ironicky a prešla okolo mojej triedy. Mali sme matematiku a bola som rada, že som sa jej vyhla.

„Nechce sa mi byť v škole. Nechceš ísť radšej niekam na najskorší obed?" spýtal sa ma veselo a otočil sa ku mne. My by sme zdrhli?

„Ako chceš odtiaľto vypadnúť?" spýtala som sa zvedavo. Pristúpil ku mne s previnilým úsmevom. „Prepáč," povedal a natiahol ruku k mojej hlave. Zacítila som jeho prsty na mojom krku. Zdalo sa, že mnou prešiel elektrický výboj, no vôbec som sa nepohla. Nechcela som sa pohnúť. Než som sa stihla čokoľvek opýtať, jemne mi zaboril prsty do krku a mne sa zatmelo pred očami.

Svetlo a hlasy. Zmätene som zažmurkala a zistila, že zízam do stropu v ošetrovni. Chvíľu sa mi všetko miešalo v hlave. Dotýkal sa ma na krku a ja som odpadla? Ako to bolo, dopekla, možné? Fakt mi uletel mozog z jedného dotyku a zosypala som sa? Pri ústach sa mi zjavil pohár a ja som sa napila. Hneď mi bolo lepšie. Poobzerala som sa okolo a zbadala Nathaniela aj so sestričkou.

„Už je hore," vzdychol si a usmial sa na sestričku. Tá však nepodľahla jeho kúzelnému úsmevu, dokonca sa na neho aj zamračila.

„Pán Grant, odporučila by som vám obom," povedala ostro a pozrela aj na mňa, „aby ste začali používať ochranu. A vy, slečna Adamsová, kúpte si tehotenský test," povedala a odkráčala z ošetrovne vypísať papiere. Ostala som sa zízať na jej chrbát a nenachádzala slov.

„Čo to bolo?" vypadlo z Nathaniela ohromene a otočil sa ku mne.

„Máš používať ochranu," povedala som vážne a pozrela na neho vyčítavo. Moja reakcia ho donútila na prázdno otvoriť ústa a znovu zavrieť. Neudržala som sa a začala sa smiať. Keď som sa upokojila, pozeral na mňa s pobaveným úsmevom.

„Budem na to myslieť," povedal kajúcne, no v očiach sa mu zaiskrilo. Nebola som mu schopná na to nič povedať. Odtrhla som od neho zrak a zliezla z postele. Chcela som situáciu odľahčiť, no on mi ju len sťažoval.

Prečo mi kazí zábavu. Kým som však vykročila, podobral mi nohy a zodvihol na ruky.

„Čo to robíš?" zasyčala som na neho v panike a zachytila sa jeho pleca.

„Ideme kúpiť tehotenský test," prehodil bezstarostne a pozdravil sestričku. Pri šatniach som ho prinútila, aby ma už pustil.

„Nemohol som ťa nechať ísť po svojich. Odpadla si mi na chodbe," povedal nevinne a zobrali sme si veci. Pri tej spomienke ma oblialo horko. Prečo som odpadla?

„Nemôžeš ma tu vláčiť po chodbách, za chvíľu začne prestávka," vyčítala som mu to a vybrali sme sa zo školy von.

Len pokrčil plecami a otvoril mi dvere do limuzíny. Takže on si nehanebne zavolal pred školu limuzínu. Fajn, prečo som si myslela, že utečieme zadným vchodom? Tu sa to asi robilo inak. Šoférovi nadiktoval ulicu a pohodlne sa oprel.