Broken Chance ✔

3.

♥Stealing Eden - Just A Memory♥

Problémom nazývame vec, ktorú nechceme riešiť, alebo je nám nepríjemná, neprípustná, nedobrá či nechcená. Ale ak to neskúsime, nikdy nevieme či ten problém je naozaj problém, alebo je to osud, Dave."

,,Tak potom si môj problém."

Mávla som rukou do strany. Toto vôbec nemá zmyseľ! Prešla som k oknu a pozerala sa na výhľad. Pršalo. Tak krásne pršalo. Dažďové kvapky sa mi smiali, pretože aj keď spadnú do zeme, vytiahnu ich slnečné lúče a vrátia sa späť do oblakov. Smiali sa mi, pretože ja som to nedokázala. Nechcela som ho opustiť, pretože mi na ňom priveľmi záležalo. A zároveň som chcela odísť.

,,Vadilo by ti, keby som teraz odišla?"

Spýtavo som naň pozrela. Odlepil svoj pohľad od telky.

,,Ani nie."

Ostala som zarazená nad jeho odpoveďou.

,,Takže odchádzam."

A vybehla som hore. Z dola som počula jeho smiech. Čo mu je kurva smiešne?!

,,Neurobíš to."

Ramenom sa oprel o rám dverí. Nahodila som mód ignor a hádzala veci do kufra.

,,Záleží ti na mne."

,,Vieš čo?"

Trepla som so slzami na krajíčku a otočila sa naňho.

,,Si mi ukradnutý! Choď za devkami, už mi to je jedno! TY si mi jedno, David Christopher Washar!"

Rozkričala som sa. No on? Cukali mu kútiky. Zrejme sa na mne dobre bavil.

,,Miluješ ma."

,,A v tom je ten problém! Tebe som ukradnutá!"

Rozhodila som rukami. Ale on mal kurva pravdu! Zasranú pravdu!!!

,,Nie si mi ukradnutá."

Bolestne šepol a sklopil pohľad na zem. Prvý raz odbočil očami skôr, ako ja!

,,Môžem s tebou robiť, čo sa mi zachce. Si moja, Cheryl! A nebude koniec, kým JA nepoviem!"

Nebezpečne sa mu zablislo v očiach a s týmito slovami odišiel. Zabuchol dvere. Proste odišiel! Sadla som si vedľa kufra a pozrela smerom k oknu. Vtedy som sa rozplakala ako malé decko. Bolelo to. Tak strašne to bolelo! No rozhodla som sa s tým niečo spraviť. A to hneď!

Scenár minulého života sa mi jasne prekotúľal pred očami. No odišiel tak skoro, ako vyschli moje slzy. Pozrela som sa na Willa, ktorý momentálne vôbec netušil, prečo som bola tak ticho. Povzdychla som si.

,,Konečne prestalo pršať!"

Zaradovala som sa. Will schmatol svoj zápisník a načmáral naň:

~Uvidíme sa ešte niekedy?~

Zmeravela som a nevedela, čo mu na to povedať. Pobavenie sa mu mihotalo v očiach. Vtedy som sa rozhodla.

,,Nie."

Chladný tón, ako šíp, ktorý prederaví srdce a zasiahne dušu, zaznel miestňosťou. Jemu úsmev z tváre nezmizol však nikdy. A ja mu ho už vôbec nezmažem.

~Ja si myslím, že áno.~

,,Myslieť môžeš!"

Prskla som a pozorovala pohyby jeho ruky, ktorá držala pero. Mal pekné písmo, to sa mu musí nechať. Pero sa ľahko pohybovalo na papieri a vytváralo krasopisné tvary.

~Bolo nám dobre, no nie?~

,,Hej, bol si ticho."

Uškrnula som sa. Natiahnuté pery do úsmevu mu rázne poklesli a po prvý raz sa zamračil. Rýchlo, už nie takými ľahkými pohybmi, sa pero šmýkalo na papieri.

~To nebolo pekné.~

,,Kto povedal, že to pekné byť malo?"

Zdvihla som obočie. A opäť ten úsmev. Asi mu na dlho nikdy nezmizne.

~Ak by si chcela ísť, už by si šla. Nepopieraj to.~

Prišiel ku mne a objal ma.

,,ČO ROBÍŠ?!"

Vykríkla som, no jeho sluchovým orgánom to nič neurobilo. Stál tam a pevne ma tisol k sebe, brada opretá o moju hlavu. Tupo som čumela. Mal naozaj hrejivé objatie, dokonca som sa v ňom cítila aj bezpečne. Tak dlho ma nikto neobjal, a tak dlho som nepocítila pocit bezpečia. Moje oči zvlhli nad týmto gestom a po dvoch minútach, čo sme tam len tak stáli, som ho objala. Držal ma tak dlho, kým sme nevideli slnečné lúče presvitajúce do starého domu. Ožiarili nám tváre, a až teraz som si uvedomila, čo robím. Prudko som sa od neho odsunula, až sa zatackal. Čudne sa tváril, popadol pero a papier, rýchlymi pohybmi načmáral:

~Tak, čo povieš? Uvidíme sa ešte niekedy?~

Bola som naňho naštvaná, pretože ma vôbec nepoznal, poznal len moje úbohé meno a hneď vedel, ako na mňa! Bože tak rýchlo ma preklepol...

,,Možno."

Zavrčala som. Pobavenosť z jeho očí priam sršala a mávol mi na pozdrav. Kašľala som naňho, popadla koženú bundu a vyštartovala do údolia samoty.

Prebehla som 4 ulice a dostala sa do môjho internátu. Zaradovala som sa, alebo to bol len smútok? Okamžite som tieto myšlienky posunula do políčka nedôležité a vyšla po schodoch do mojej izby, ktorú zdieľam spolu s dvomi babami. Jednou z ních je April, veselá brunetka s hnedými očami a plnými perami, ktorá očarí každého, kto sa na ňu pozrie. Jej kamarátka Madison, krátko vlasá blondínka s prenikavými, modrými očkami a perfektnou postavou ako jej kamarátka, zas až toľko nezaujme, ale predsa sa za ňou niekto otočí. Niekedy sa medzi nimi cítim tak strašne iná. A komu by to vadilo? Mne nie. Byť vyvrheľ ma tešilo. Bola som ním stále. V rodine, na základnej, na strednej...

Otvorila som dvere a do nosa mi udrel silný pach cigariet. Ten hnusný zápach som poznala, tak strašne som to poznala, a predsa som nevedela, kto stojí predo mnou.

,,Pamätáš sa na mňa?"

Takmer som vykríkla. Stál tam. Prechádzal sa popri okne a bruškami prstov ľavej ruky sa dotýkal parapety okna. Pravou rukou si oklepával cigaretu, z ktorej padal popol rovno na zem.

Cítila som sa ako popol. Bola som biela a čistá duša, až kým som nestretla oheň. Moje vnútro kričalo a zápasilo s ohňom. No z papiera sa stane popol. Len obyčajný, šedý prach. A čo sa stalo zo mňa?

,,D... David..."

××××××××

Welcome!™

Poslušne hlásim už 3 časť tejto romance!!

Joo, a taktiež by som chcela veľmo poďakovať za hviezdičky♥♥♥ pretože mám tu len dve časti (nepočítame túto) a je tam 40 videní. Ako vážne? :D To je môj rekord, čo sa času týka :D

Moc ďakujem každému voterovi alebo čitateľovi!

Your ✖RB_L✖