Broken Chance ✔

10.

Cheryl:

Je zlé, keď vás váš strážca drží za ruku? Keď on ma mal strážiť a práve on ma teraz vodí všade za ruku ako malé dieťa? Sakra nie, nie je to normálne ani v pohode! Keď okolo nás presvišťal ten vlak, povedala som mu, že sa bojím a on ma na to objal. Je to zlé? A čo je vlastne dobré?

Otázky, otázky, otázky! A kde sú odpovede?! Kde mám zobrať čarovnú fontánu snov a vytvoriť odpovede na celú zemeguľu? Možno je pravda, že nikto nevie všetko, ale niekto vie predsa len najviac, no nie? Ľudia sú hlúpy preto, lebo svoju múdrosť dávajú do kníh. Kto to povedal? Je to skvelý citát.

Hlavou mi prúdila hora myšlienok, myslela som, že z toho pôjdem do cvokhousu. A nebolo by mi tam fajn?

~Prečo mlčíš?~

Podsunul mi papierik pod ruku. Prečo mlčím? On sa ešte pýta?

,,Lebo nemám čo povedať."

Odsekla som nazlostene. Tie sklíčka pokazili celú moju radosť zo stretnutia s Willom. Mojím záchrancom, ale najmä strážcom. Prenes sa cez to! Volalo srdce. Má ťa rád! Ale mozog si nedal povedať, bol neoblomný. Je zlé sa riadiť podľa rozumu? V mojom prípade je to podivuhodné.

~Pozri sa okolo seba.~

Čo?!

~Čo vidíš?~

Doplnil. No čo asi? Sme v zasratom Londýne a tu nie je nič také pozoruhodné.

,,Autá, ľudí, dym, budovy..."

Začal opäť čmárať do svojho bloku, kým som vymenúvavala všetko vôkol seba. Všetko zlé, vôkol seba! Zakričal ten tuhý a najsilnejší sval v mojom tele. Srdce. Neživá hmota chytená do skleneného pohára sa nečinne pozerá, kto ubližuje telu. A ono sa smeje, lebo je v bezpečí. Lebo telo stále verí, ale srdce už nie.

~Máš tam chybu.~

,,Kde zas?! Veď sú tu všade, je ich tu namrdaných stovky, tisícky! Nechápem ľudí, čo sem vôbec vkročia a ešte aj bývajú!"

~Omyl, Cherrie, nechápeš seba. Pozri sa okolo seba ešte raz a povedz, čo vidíš.~

Už ma tými múdrymi kecmi začal srať. A tá prezývka Cherrie je ešte hroznejšia! To už ma rovno môže volať Potato. A už som povedala, čo vidím!

,,Suché listy, trávu, cigarety, smeti..."

~Ja vidím niečo iné.~

,,Takže si sleponemí?!"

Prskla som, no ozónová diera na mieste, kde by malo byť srdce sa zatrepotala. Zacítila som ľútosť. Ale jeho oči sa neprestávali usmievať. Je nafetovaný?

~Vidím stromy, listy, oblohu, vidím život. Vidím krásne veci, ty vidíš len to zlé.~

V tej chvíli som ho neznášala. A čo keď ja vidím to zlé a on všetko dobré?! Každý sme iný! A ja už viac nemienim byť tá dobrá!

,,A čo má byť?"

Na odpoveď som opäť čakala.

~Nevieš nájsť sama seba. Nevieš, čo je to bolesť, Cherrie. A dokonca nevieš, čo je to dobrota. Nechceš si nechať pomôcť, lebo máš vlastnú hlavu. Ale rozum nikdy nestačí. Stačí to, čo máš v hrudi. Stačí srdce. Počúvaj farby, viď zvuky... Rob všetko, čo nie je normálne, alebo zomri.~

Opäť ma nasral. Nemohla som pripustiť, že má pravdu. Nikdy som nenašla sama seba a on to vedel. Ako? Ale čo myslel tým, že necítim bolesť? Vari som nebola týždeň zatvorená v sklepe? Vari som nebola pol roka zatvorená medzi múrmy domu na samote?