Broken Chance ✔

18.

Vreckovky pripraviť

Niekedy jednoduchá otázka "kedy?" závisí od celého vášho života. A od môjho a Willovho, teda nášho života to robilo všetko. Kedy sa zostaví alebo naopak, kedy zomrie. Willa si cez dlhú poradu aj tak nechali v nemocnici s podmienkou, že príbeh ako prišiel k chorobe, respektíve vírusu, popíšeme celý. Chcela som si ho vymyslieť, ale Will trval na svojom. Nechcela som mu odporovať, nie teraz, keď stojí na jednom jedinom tenučkom vlásku. Stačí, ak zafúka a vlások spadne do zabudnutia. Aj Will bude ten, ktorý skončí zakopaný v zemi, zabudnutý časom. Predstave som sa spočiatku bránila, ale viem, že čím viac si budem klamať, tým viac to bude horšie. Mohla by som si vytvoriť ilúziu, že Will prežije. Ale neprežije. Stala sa z neho chodiaca, teraz už ležiaca živá mŕtvola. Avšak usmieval sa. Vždy sa usmieval. V istom zmysle mi to vadilo. Ja sa topím v slzách, plávam v oceáne skazenej budúcnosti bez neho a on odíde z tohto sveta s úsmevom na perách. Mala som chuť zabíjať, pretože som verila v prevtelovanie. Duša, ktorá vypláva z tela si nájde telo novorodenca a žije v ňom. Nechcem pomyslieť na to, že sa bude mať horšie alebo, že bude mať inú. Nie som dokonalá, ale ľúbim ho, strašne, strašne moc.

Okrem iného, začínalo mi byť dosť nevoľno čo sa všetkého týkalo. Ráno som mala pravidelnú cestu na záchod, odkiaľ zo mňa vyšli bohaté raňajky, dostávala som hnusné chute. Niekedy som si myslela, že som tehotná, ale to neprichádzalo do úvahy. Jednoducho mi bolo zo všetkého zle. Zle z predstavy, že tu budem bez neho, zle z predstavy, že Dave si pokojne vedie svoj psycho život a my dvaja trpíme. Som si istá, že Cindy má na starosti on. Proste to viem. 

Sedím pri Willovi a stísam mu ruku. Teraz vyzeráme ako skutočný pár. Pár, ktorý dokáže lásku, silu a dôveru ukázať aj na verejnosti. Will sa usmieval ako slniečko. Slniečko bez farby. Bolo mi do plaču. Práve prišiel lekár.

,,Slečna Cheryl, poďte."

Vedela som, že to môže znamenať len dve možnosti. Buď Will zomiera alebo chcú počuť celý príbeh. Neviem, ktorá možnosť je horšia. Prikývla som a pobrala sa za ním.

,,Opíšte mi prosím váš, nazvem to HIV príbeh, a pravdivo. Vy dvaja mi prídete zaujímavý, som zvedavý, priznávam, ale potrebujem to uviesť do lekárskej správy."

Usmial sa. Nebol to Willov úsmev, takže nebol to pekný úsmev. Bol profesionálny, pracovný. Niektorým pripadal sympatický, mne možno tiež, ale mozog som mala zaplavený srdečným pohľadom a vrúcnym úsmevom môjho Willka. Doktor Paul Heis, chlap v stredných rokoch pokojne sedel na svojej stoličke a hľadel na mňa. Vyzval ma rozprávať. Nadýchla som sa. Tak fajn, pekne od začiatku. 

,,Kedysi... Som mala priateľa. Ešte pred Willom-"

,,Ako sa volal?"

,,David, volal sa David."

,,Koľko má rokov?"

,,Toľko koľko my s Willom..."

Zmätene som naňho pozerala a on sa po chvíli rozosmial. Vytočilo ma to.

,,Prepáčte, ste rozkošná, keď ste zmätená."

Prečo mi to hovorí?

,,Je to vážne nutné?"

,,Mám dojem, že na zábavu musí byť, aj keď na chlieb niet."

,,Ale nie vtedy, keď ide o niečo závažné a keď vášmu milovanému človeku tikajú hodiny!"

Prskla som. To ho odrovnalo, vážne prikývol, nasadil profesionálnu masku a zaujato na mňa pozeral. 

,,Ten bol nakazený týmto vírusom už od malička. Kvôli jeho kurevskej matke. David nikdy nebol frajer. Vraj. Will sa s ním poznal od škôlky. Boli kamošmi. No potom.. V trinástich sa dozvedel, že je nakazený vírusom HIV. Odvtedy sa správal hnusne, rebélia a všetko.. Samozrejme, ja som ho poznala až na výške, kedy sa správal ako hajzlík, no aj tak som sa zamilovala. On... Sa rozhodol polámať mi srdce tým, že sa bude kurviť predo mnou, tým, že ma uviaže o stoličku a musím sa pozerať, lebo ma zmláti.. Prečo som ho ľúbila? Začipoval ma, väznil ma v sklepe a v tme, týždeň. Ale Will mi pomohol. Mal strážiť kryt od komína, keby sa mi náhodou podarilo dostať von, nemohla som skrz krytku. Ale ja som sa dostala von, vďaka nemu. Odokryl ju, pomohol mi. Nevedela som, že tam vôbec nejaký človek hore je.. Po asi pol roku som sa prechádzala po ulici, ďaleko od internátu. Pršalo, na blízku bol jedine scary home... Prišla som tam a pozerala z okna, keď v tom som začula kroky. Schovala som sa za pomaly hnijúcu komodu, ale Will ma videl. Vtedy sme sa zoznámili, nebola som naňho zrovna dvakrát príjemná, ale... Pomaly som sa doňho zaľúbila. Bolo to, ako keď rastie strom. Veľmi pomaly sa ukazuje zo zeme, ale keď vyrastie, je to naozaj prekrásne. A to naozaj musí prísť rana osudu ostrá ako sekera a zoťať tento strom?!"

Rozplakala som sa a Paul ma objal. Videla som, že nemal slov. Vlastne toto bolo viac ako slová. Niekedy proste nemôžte vyjadriť smútok slovami, ani slzami. Niekedy to ide len krikom. Ale ten som si šetrila, vedela som, že toto je len začiatok pekla. A nemýlila som sa...

×××××

Prešli už roky alebo týždne či iba dni? S Willom to bolo naozaj zlé a čo sa týkalo mňa.. Som tehotná. S Williamom Jessem Rodeszom. Nosím chorý plod. Chorý.Plod. Chcem skákať od radosti, ale aj plakať od smútku, že bude choré... Je to ako tešiť sa z výletu, ktorý sa nikdy nekoná. Will to ešte nevie, ale niekedy mám pocit, že to badá. Podozrieva ma? Nie, nemôže. Vidím mu na očiach všetku tú lásku, ktorú má iba pre mňa. Viem, že vie, že keď sa to dozvie, bude vedieť, že bude jeho. Zložitá veta, ale jednoduchá na pochopenie. Je jednoduché napísať milujem ťa alebo to len tak povedať. Je jednoduché otehotnieť, ale ťažšie vychovať správneho človeka. Ťažšie je vziať zodpovednosť za vzťah, za dieťa a za seba.

Celý ten čas, ktorý trvá dva týždne a mne sa to zdá ako roky, aspoň by som si to priala, sedím u Willa a rozprávam mu, ako všetko dopadne, ako žiadny zápal pľúc mať už nikdy nebude, ako sa oňho budem starať, budeme mať svadbu... A dieťa.

,,Wil... Ja som, tak trochu tehotná."

Pobavene nadvihol vysušené kútiky úst, no potom sa žiarivo usmial a pevne ma objal, bol šťastný. O chvíľu sa však zúrivo rozkašlal a začal pípať. Kým prebehli lekári, stihol mi pozrieť do očí, venovať krásny úsmev a otvoriť ústa.

,,Milujem ťa, Cheryl."

Hnedé oči vyhasli. Nie je tu.

,,ČO?! WILL, WILL NIE, PROSÍM!! PROSÍM!!"

××××

Plačem.