Broken Chance ✔

Epilóg

V živote každého človeka raz nastane zlomová situácia. Premieta si všetko, čo mohol urobiť lepšie, čo nemusel povedať alebo naopak, čo mohol povedať a urobiť. Niekto si to povie pred spaním, niekto zas až veľmi neskoro. Každopádne, ľudia nevedia, čo majú robiť. Nemajú recept na chutný, voňavý a lahodný život. Pretože život skrátka nie je kuchárka. Každú stranu svojej knihy si píšeme sami, každý deň. Len je škoda, že ja si to uvedomujem až na smrteľnej posteli. Že už sa nezobudím, aby som to napravila.

Rozhodnutia sa nedajú zmeniť. A ani život. Vždy vám niečo odkáže. Prídete na to neskoro. Tak ako ja. Pretože... Vitajte v dnešnom svete.

Ten môj mi odkázal, že budem šťastná. Bola som. Čakala som dieťa s mužom, s ktorým som si plánovala budúcnosť. Je škoda, že budúcnosť sa z ružovej farby zmenila na čiernu. A taktiež je škoda, že to všetko je len v minulom čase. Už nebudem šťastná. Nikdy. Pretože už o chvíľu bude po všetkom.

Je veľmi ťažké si uvedomiť, že život nie je rozprávka. Vlastne je. Len nemá šťastný koniec. V rozprávkach je koniec opisovaný smiechom, víťazstvom, dobrými vlastnosťami. Koniec života je však sprevádzaný bolesťou, slzami, smútkom a trápením. Pozitívne?

Nikdy som nechcela mať šťastný koniec, no nechcela som ho ani tak skoro. Zomrela som pred tridsiatimi rokmi.

Môj príbeh bol pekný. Som spokojná s tým, ako som skončila. V deň, keď vyplačete svoju dušu, vyplačete zo seba seba. V deň Lucovho pohrebu som sa stratila. Na pohreb chalanov mi nezostali takmer žiadne. Na Jessabelin ani na nikoho iného som už nešla. Nemohla som. Rozlúčila som sa s nimi na pohrebe Lucasa. Oni dávali ahoj mne. Odvtedy sme sa nevideli.

A krstná? Oh krstná.. Jej sa narodili za tú dobu dve krásne deti. Ako strašne som si vtedy želala byť na jej mieste. Malá Cheryl a William boli vskutku krásne deti. Nech im boh žehná.

Skutočnú lásku som odvtedy nezažila. Dokonca ani nijaké potešenie. Dá sa povedať toľko, že som žila a nežila. Connor sa mi snažil pomáhať. Ja som jeho pomoc neprijala.

Možno život nakoniec vážne nie je pre každého.

A pre mňa už vôbec nebol. Nebola som nikým. Úbohé niečo chodiace ako zdochlé nič. Bola som žijúca mŕtvola pozerajúc na mŕtvolu v rakve. Pred tridsiatimi rokmi. Akoby to bolo dnes.

,,Pani Faith.."

Usmial sa na mňa Charles, môj lekár.

,,Ako sa cítite?"

,,Vieš, Charles, občas som si priala, aby som necítila nič. Je desivé, že to o chvíľu bude skutočnosť. "

Doktora Wiltona moja odpoveď nápadne zaskočila. Usmial sa na mňa a chytil mi ruku.

,,Všetko krásne sa raz skončí, nie je tak? Túto vetu povedal môj otec tvojmu manželovi tesne pred smrťou. Vieš to?"

Oči mi zažiarili šťastím zakaždým, keď mi o ňom niekto povedal.

,,Ďakujem, že si tu bola, Lief. Ukázala si ľuďom príbeh, ktorý sa nevidí každý deň."

,,Mohla som spísať knihu: ako si kvalitne dosrať život."

Charles sa zasmial.

,,Si úžasná osoba. Ľudia si ťa zapamätajú."

Žmurkol na mňa. Iba som sa usmiala. Môj príbeh ľudia zbožňovali ako ten mamin. Len s tým, že ona musela ísť ďalej kvôli mne. A ja? Nemala som silu zvládnuť toto všetko. Ten nátlak, ten náhly zvrat. Bolí to stále.

,,Lief..."

Môj prístroj začal pípať. Cítila som sa akási príliš slabá. Pozrela som sa Charlesovi do očí, z ktorých som videla rynúce sa krokodílie slzy.

,,Zomieráš. Ešte nie.."

Plakal. Aj ja by som asi plakala. Ale už som nemohla. Naposledy som mu stisla ruku a z posledných síl sa usmiala.

,,Ja som zomrela pred tridsiatimi rokmi, Charles.. Teraz idem za nimi."

Kde stratil sa ten plameň v tvojich očiach,
Kde zostala si visieť, bábika?
Problémy sa okolo teba točia,
Bledá tvár v čiernom oblečení vyniká.

Smútiš, bábika malá,
Všetko pláva ti preč,
Šťastie, vari nikdy si ho nepoznala?
Občas zišlo by sa, že.

Kto spôsobil ten smútok,
Kto odtrhol ten vzácny kvet,
Kto rozbil dvoch sŕdc sútok,
Kto pokazil ten ružový svet?

Ah, bábika, vzlykaj,
Dostaň démona smútku zo seba,
Nevieš za čo, ale pykaj,
Svet už viac nebude tvoja ozvena.

Nikdy viac si nedovoľ takto klesnúť,
Ak áno, zomri radšej,
Nenechávaj radosť takto zhasnúť,
V živote bude to ešte ťažšie.

Leť, bábika, si voľná,
Veď už navždy, tak zavri očká, sladko spi,
Nádej, tá je neskrotná,
Už ju nikdy nezhasni.

                                ×××

   KONIEC