Broken Chance ✔

10.

Uplynulé dva dni sme vedľa seba prežili chvíle, ktoré trhali moje vnútro na malé kúsky, ktoré sa už nikdy nedajú dokopy. Uvedomovala som si, že Lucas odchádza, a že tu po sebe nezanechá nič. Jeho jediný potomok bol mŕtvy. Teraz by mal jeden rok.

Bolo zlé si priznať, o čom to všetko vlastne bolo. Skúška? Trest? Lekcia? Nič z toho. Všetko to mi vytvorilo len obrovské jazvy, na ktoré spomínam. Už len jeden deň do mojej smrti a znova sa stretneme, Lucas Collin Faith.

Prechádzala som sa po chodbách a predstavila si, že nohami, ktorými sa dotýkam zeme, si šliapem na vlastné šťastie. Udupávam ho, ničím ho a odieram si na ňom vlastné, no už aj tak zničené topánky.

Jeden ťažký nádych a jeden ťažký výdych. Chytila som kľučku od Lucasovej izby a otvorila tie ohavné dvere, ktoré som nenávidela.

,,Lief..."

Ťažko zamumlal Lucas na svojej posteli a otočil hlavu na mňa.

,,Vezmime sa."

Pozerala som naňho s vypúlenými očami a chvíľami si myslela, že mal horúčku. Srdce sa mi rozbúchalo ako o život. Predstava, že budem súčasťou Lucasa aj po smrti mi tlačila slzy do očí a zároveň vyčarila úsmev na tvári. Ale musela som to zvážiť.

,,Prosím."

Doplnil, keď som ja nič nehovorila. V tej chvíli som mala milión námietok. No ani jednu som nepovedala.

,,Viem.. O mňa sa neboj, zvládnem chvíľu stáť. Chcem vo svojom živote už len tri veci, Lief."

Pozrela som zo zeme do jeho očí. Videla som v nich nádej/túžbu a odhodlanosť. Odhodlanosť všetky tri veci splniť. Pozrela som sa naňho a otvorila ústa.

,,Aké?"

Šepla som. Lucas sa naširoko usmial a začal rozprávať.

,,Našu svadbu, pretože chcem, aby si si na mňa spomenula vždy, keď ťa niekto osloví celým menom."

Usmial sa.

,,Naplánovať si svoj vlastný pohreb, pretože si myslím, že som moc zvedavý na to, aby som nevedel, kde a ako skončím."

To ma zamrazilo.

,,A poslednú vec.. Jednu cigaretu tesne pred smrťou a cítiť chuť tvojich pier, než odídem."

Dokončil a pozrel sa na mňa s prosbou v očiach. Postavila som sa zo stoličky, na ktorej som sedela. Prešla som až k celkom špinavému oknu a otvorila ho. Pozerala som sa na nebo, do hora, aby som neplakala. Ale nedalo sa to. Tvár som si vložila do dlaní a rozplakala sa. Strašne som plakala. Bála som sa, obávala som sa a chcela som mu to všetko splniť. Máme už len päť dní.

Chytil ma záchvat plaču. Kvôli ľútosti?

Vedela som, že to nebolo kvôli prítomnosti. Prítomnosť vtedy bola krásna. Obávala som sa o budúcnosť, ktorú som nechcela ani prežiť.

Skončila som s plačom asi za desať minút. Alebo za pol hodiny? Možno minúta?

Otočila som sa na Lucasa. Jeho oči odrážali ľútosť a prosbu. Opäť som si k nemu šla sadnúť. Skúmavo a podrobne som si obzerala jeho bielu prepadnutú tvár. Mala som chuť sa nanovo rozplakať.

,,Kedy bude svadba?"

Vyletelo zo mňa s malým, potláčaným úsmevom. Lucasove oči sa rozžiarili ako dva obrovské reflektory. Vzal moju ruku do tej jeho a palcom ju jemne pohladil.

,,O dva dni."

Zasmiala som sa.

,,Prečo?"

Jednoduchá otázka, ktorú používa každý. A ťažká odpoveď, ktorú však každý nepozná.