Broken Chance ✔

5.

,,Everything is good and expecially the memories. Oh, i can dreaming too. So don't you bring me down, my dear."

,,Lief?"

Prestala som si spievať a otočila sa na Lucasa.

,,Tá je nová?"

Spýtal sa narážajúc na pieseň, ktorá vychádzala z mojich úst.

,,Mesiac po našej svadbe, teda dva mesiace po pôrode sa vrháme na nový album. Takže hej."

Usmiala som sa naňho a pridala sa k sadnutiu na gauč vedľa neho. Automaticky mi ruku prehodil pozdĺž pliec. Šiesty mesiac. Pomaly sa to všetko blíži.

,,Teším sa."

,,Ja tiež."

Jemne som sa zasmiala. Posledné dva mesiace vedieme stereotypný nudný život. Čakáme na malé. A čakanie je obzvlášť nudné.

Vzdychla som si a pozerala sa von oknom. O čom vlastne toto všetko je? Čakanie bábätka, nudný život, svadba, rodičovstvo... Som na to, dopekla, vôbec pripravená?

Veru nie. Ale kto si môže povedať, že je na to pripravený?

Nad takýmito myšlienkami som pokrútila hlavou. Blbosti.

,,Mám na niečo chuť."

Zabrblala som.

,,Nič nové."

Pohotovo reagoval Lucas. Uchechtla som sa.

,,Mám skočiť do obchodu?"

Zarozmýšľala som. Dnes sa chcem prejsť sama. Na bicykli.

,,Nie, idem sama."

Usmiala som sa.

,,Čo tak zrazu?"

Prekvapene sa ozval Luc. Musela som sa smiať.

,,Dlho som nebola na bicykli. Je fajn raz za čas výjsť z domu."

Lucas len prikývol a ďalej sa venoval telke. Ja som si vzala tašku a odišla z domu.

Cítiť čerstvý vzduch, ktorý vám vráža do tváre, vlasy, ktoré vejú za vami, slnko, ktoré hreje vašu pokožku a tá voľnosť.. Lepší pocit som za posledné dni nezažila. Oprávnene som so dopriala takýto luxus ako je ísť do obchodu na bicykli.

Ešte pár metrov a budem tam. Posledný krát som šliapla do pedálov a už sa nechala unášať dolu kopcom. Pokojne a so švihom som zosadla z bicykla a namierila si to do obchodu.

Na čo máme chuť?

Pozrela som si na bruško a nebadateľne sa usmiala.

Zachvíľu sa vidíme.

Pokrútila som hlavou a šla hľadať voľačo medzi regálmi. Tak si to zhrňme. Sladké - slané?

Ooooo marshmallow!! Potmehúcky som sa usmiala a namierila si to k sladkej dobrote. Vložila som päť kusov do košíka, zaplatila a pobrala sa späť von, kde ma čakal môj bicykel. Zašliapla som do pedálov a musela trochu zabrať, aby som sa vyšvihla hore kopcom. Našťastie pre mňa, hneď po výjazde hore nasledoval prudší zjazd dolu až k nášmu domu. Spustila som teda nohy z pedálov a nechala sa unášať vetrom a príjemnými myšlienkami na všetko dobré, čo sa stáva v mojom živote od oslavy kapely. A od toho, ako som dala zbohom príbehu mojej mamy. Začalo sa obdobie, kedy budeme šťastný. Ja, Lucas a malé. Musí to tak byť.

Nevedela som, ako veľmi sa vtedy mýlim. Život je jedna veľká púšť, na ktorej hľadáš vodu. Pomaly sa blížiš k jej cieľu a keď tam budeš, žiadny iný cieľ mať nebudeš, pretože si našiel tú vodu. Je to prostá púšť, na ktorej sa žije dvomi spôsobmi. Buď hľadáš s vierou alebo túžbou. Obidva spôsoby majú v sebe niečo, čo ich ženie dopredu. Strach. Strach, boj, nepokoj, strach o vlastné prežitie. Čoho som sa vtedy bála? Čo ma hnalo tak dopredu a čo ma prinútilo nevidieť to auto? Bola som tak slepá..

Dolu mi príjemne hučalo v ušiach. Inokedy mi to vadilo, ale teraz nie. Užívala som si pocit slobody a samoty. Privrela som oči, len nachvíľu, prisahám.

Nepamätám si, čo sa vtedy stalo. Márne sa snažím spomenúť na niečo, čo môj mozog chce navždy vydediť z pamäti. Lekári mi povedali, že môj mozog to stratil a nechce to nájsť.

Krik, trúbenie auta, náraz. Kto to kričal?

Teória sa mi potvrdila, kričala som to ja. Asi to veľmi bolelo. Psychicky alebo fyzicky?

Len ťažko pozerám do oblakov. Snažím sa udržať hore, ale márne. Viečka sa mi zatvárajú samé. Až ma naraz pohltí sladká ničota.

×××

Drahí moji, toto je zlomová časť celého príbehu. Je krátka a to dosť, ale má to svoje dôvody ;)
Snáď pochopíte :D
JJ ^^