Broken Chance ✔

12.

Nechcela som veriť všetkému, čo sa tam písalo. Nemala som na to silu ani odvahu, či hoci čo iné. Nechcela som. Skrátka.. Niekedy je asi najlepšie nevedieť.

Oči sa mi zaplnili slzami a najmä bolesťou. Niektorí ľudia majú dar vyčítať z očí človeka emócie. Prečo mám taký dar aj ja? Mám to po mame?

Kiežby sa toto nikdy nestalo a všetko to bol len ohavný sen plný klamstiev. Potriasla som hlavou a pozrela sa na počítač. Fyzickou únavou a psychickým vyčerpaním, som spadla na samotné dno svojich síl a zaspala som.

Ani neviem ako, nastalo ráno. Zaspala som nad stolom a nad počítačom. Najradšej by som si nepamätala včerajší večer. S nervami na vedení som sa celá ubolená postavila a šla si spraviť kávu.

Pri jej zalievaní sa mi do hlavy vtisla myšlienka, ktorá zmenila postoj k tejto situácii. Tú vetu mi opakovala mama. Stále a stále dokola. Aj keď som jej nechápala.

,,Mami, mami, prečo Daryl zomrel?"

To úbohé mača bolo celý môj šesť ročný život.

,,Pamätáš sa, ako si s Alexom kopala do lopty a on ti nešťastnou náhodou kopol do čela?"

Nechápavo som sa na ňu zatvárila, no ona sa usmiala.

,,Zostala ti tam malá ranka, ktorá sa časom zahojila. No nemohla si ju vymazať, až kým na to neprišiel čas. Minulosť nezmeníš, Lief. Zostanú ti spomienky. Ako aj na tú ranku, tak aj na Daryla a hocičo iné. Ale všetka bolesť raz ustane a ty si na mačiatko spomenieš s úsmevom. Nechápeš tomu, no raz to pochopíš."

Minulosť nezmeníš.

Viac krát som zamrkala a usmiala sa. Mala pravdu. Škoda, že mi to došlo až teraz.

Ale bola to jej minulosť, úzko prepojená so mnou. Nebudem to ľutovať. Nesmiem.

Zamiešala som si svoju kávu a pozerala sa do prázdna.

Akoby som pozerala do svojej duše o tri dni.

Pozrela som sa na hodiny, ktoré pred chvíľou odznovili 14. Ešte hodinu a môžem ísť za Lucasom.

Presne vtedy mi začal vyzváňať telefón. Neznáme číslo. Kto to je?

,,Prosím?"

S miernym zaváhaním som sa rozhodla hovor prijať.

,,Lief? Tu je Connor. Okamžite príď, je to súrne."

Pamätám sa na to, ako naliehavo vtedy znel. Usmiala som sa nad tým. Bolí to stále rovnako ako v ten deň.

Prišla som do nemocnice celá ustarostená a hľadala Connora na chodbe. Neviem presne, ako všetko bolo, pretože v ten deň som omdlela pred lekárom. Oznámil mi správu, že Lucas práve teraz prežíva posledných pár hodín svojho života.

Skrátka, skúste si predstaviť, že zo dňa na deň môže váš najmilovanejší zomrieť. Čiže láska, smiech, starosti a dokonca aj vy odídete v ten istý deň. Kto miluje, ten v dotyčnej osobe zanechá aj veľký kus seba. Lucas si vzal mňa celú.

Bol to ten deň, kedy som chcela zmraziť čas za každú cenu. Obetovala by som všetko pre to, aby sme mohli zorganizovať našu svadbu, vychovávať naše dieťa alebo... Skrátka ani neviem. Chcela som ho silou mocou udržať na tomto svete. Pri mne. V deň, keď sa mi najväčšmi strácal, som ho najväčšmi ľúbila. Pretože tak to býva. Ľudia občas berú ľudí ako samozrejmosť. Ako niečo, čo v podstate bude stále. Navždy. Ale čo sa stane, ak zrazu celý váš svet odíde?

Je zlé, že na všetko prichádzame neskoro. Máme len jeden život na vyskúšanie pravej lásky, pravej bolesti, vyskúšať pokušenie či uloviť si sny. Nemáme čas robiť zlé rozhodnutia, no všetci ich robíme.

Bolo zlé rozhodnutie aj trápiť sa nad tým čo by bolo keby?

×××

,,Slečna Heis, počujete ma?"

Meravo som pozerala na tvár mladej sestričky s priveľa make-upom na tvári. Prvé čo ma v tej chvíli napadlo, bolo spýtať sa na Lucasa. Moje ústa sa však akoby zlepili dokopy. Nevedela som odpovedať. Iba som takala pohľadom po jej tvári a hľadala v nej útechu. Ona však vyzerala byť dosť silná na to, aby pochopila čo sa deje vo mne. No nie všetci sme tak silní, ako sa zdáme.

Po chvíli som si cítila telo. Mohla som hýbať rukami a otvoriť ústa. Vydýchla som si.

,,Kde je Lucas?"

Sestrička sa na mňa nechápavo pozrela a strojene sa usmiala.

,,Ste ešte priveľmi slabá, odpočinte si. Stále na vás pôsobia sedatíva. Mali by ste si ešte pospať. Nepremáhajte sa, takto nepomôžete nikomu."

O čom to, dopekla, trepe?

,,Chcem len vidieť Lucasa. Kde je? Lucas Faith, poznáte ho? Leží na izbe čísl-"

,,Slečna, ležte. Stačilo."

Prísne na mňa pozrela. Pohľad mi zaliali slzy bezmocnosti. On má posledných pár hodín života. Ako mám v pokoji spať?

,,Prosím, chcem byť s ním než odíde."

Zahabkala som. Takmer som sa tam zložila.

,,Kam by len chodil."

Usmiala sa na mňa.

,,Mali by ste si odpočinúť. Toto je len výplod vášho mozgu pod vplyvom sedatív. Beriem."

Jemne a milo sa zasmiala. Lenže ja som sa cítila úplne pri zmysloch.

,,Lucas Faith tam vedie bitku so životom! Ako mám odpočívať? Pri všetkej úcte k vašej práci, ja som úplne v poriadku a pri zmysloch. Doktor Wilton mi to povedal. Dopekla, pustite ma za ním!"

,,Slečna-"

Náš dialóg vyrušilo prudké vstúpenie do miestnosti. Connor sa sestričke ospravedlnil pohľadom a priletel ku mne.

,,Si v poriadku? Lief, musíš za ním ísť."

,,Slečna Heis teraz musí odpočívať."

Vyrušila ho sestrička.

,,Seriem vám odpočinok. Pomôž mi!"

Natiahla som ruky za Connorom, aby ma vytiahol. Tak sa stalo. Sestrička na nás zostala pozerať ako puk, keď ma niesol na rukách za Lucasom. Chcem ho naposledy počuť dýchať. Chcem počuť jeho srdce, ktoré bilo pre mňa a pre malé. Počuť to naposledy a navždy si to pamätať.

Ten sekavý dych, pomalé a zbesilé bitie srdca striedajúc sa medzi sebou, to navždy zostalo v mojom skamenelom srdci. Ten deň všetko zmenil. Dokonca aj niečo, čo by som nikdy nepovedala.

×××

Zdravím, milášci ❤.

Tak toto by sme nečakali. Ja som skoro plakala, keď som si uvedomila, že má byť koniec.
A pravdu povediac, písať o smrti je veľmi náročné a najmä to veľmi bolí. Sami to viete, že je zlá vec, keď vám zomiera milovaný. Čo by ste teda robili v jej prípade?

Tak ja už len hope you like it ❤